Podpaľačov duch v meste

Operačné stredisko mestského požiarneho útvaru malo od rána celkom pokojnú službu. Všedné veci zadymené pivnice s uhlím, zopár podpálených kontajnerov.
Až okolo druhej popoludní dostali vážne hlásenie - horí objekt v centre mesta. Dole v objekte je to, čo sa voľakedy volalo vstavaná občianska vybavenosť, hore byty. Oznamovateľ súdil, že môže dôjsť k ohrozeniu životov. Volal totiž o pomoc.
Operačný dôstojník poslal na miesto dve cisterny CAS-25 s posádkami. Akonáhle dostal od  chlapov prvé hlásenie, začal mobilizovať, čo sa dalo. Objekt, nazývaný miestnymi občanmi "Ryba", bol totiž naozaj vo vážnom ohrození. Tri súkromné predajne v prízemí blčali, v celom  štvorpodlažnom dome sa pre veľké zadymenie nedalo pohybovať bez dýchacieho prístroja. Vyšetrovací tím bol na mieste vlastne ešte počas lokalizácie. Jeho členovia mohli skonštatovať, že požiar spôsobil škody odhadom asi za päť miliónov korún, nikto sa pri ňom nezranil a požiarnici v daných podmienkach robili, čo sa robiť dalo. Nariekali najmä súkromní podnikatelia, pretože si voľajako neboli istí, či sú poistení alebo nie.
 Nadporučíka Chovana prax posledných rokov presviedčala, že požiar zrejme nevznikol náhodou. Všetkých troch majiteľov predajní v prízemí poznal a ani jedného z nich nemohol nazvať bezúhonným. Takže si automaticky myslel, že sa niektorému z nich chcel ktosi pomstiť, alebo mu takto poslal vážne varovanie.
Čo Chovana miatlo, to bola skutočnosť, že sa tak stalo za bieleho dňa. Keď však zistil, že v dome je 18 bytov, usúdil, že potenciálny páchateľ bol vlastne ľudomil a založil požiar za bieleho dňa, aby neohrozil nevinných obyvateľov domu vtedy, keď sú doma alebo dokonca spia. S touto úvahou sa zdôveril aj špecialistovi - vyšetrovateľovi požiarnej ochrany, pretože inak s požiarmi nemal veľké skúsenosti.
"Prosím ťa, kde si to zobral?" reagoval nadporučík požiarnej ochrany Šiktanc.
Chovan sa usmial: "Toto urobil podpaľač. Ale nebol to žiaden expert. Skôr amatér."
Šiktanc vyvalil oči.
"Poď so mnou," vyzval ho Chovan a a zaviedol ho k menším dverám na ľavej strane budovy, kde bol vchod pre zamestnancov. Za dverami sa nachádzal menší vestibul. Tu boli pôvodne uskladnené aj palety, propagačný materiál a všeličo iné, čo tam samozrejme z hľadiska požiarnej ochrany nemalo byť. Nemuseli si hovoriť, že požiar sa rozšíril odtiaľto. Ale nezačal pri dverách, skôr v opačnom rohu, hneď pri schodisku, vedúce na prvé podlažie.

"Pozri si tie škvrny tu pri paletách," ukázal na PVC-podlahu Chovan. "Tu bolo niečo rozliate!"

Šiktanc sa sklonil a prstom prešiel nezhorenú časť podlahy. "Hm, smrdí to ako benzín."
"No vidíš," konštatoval Chovan. Chovan mal neisté tušenie, že opätovne úradoval ich "pyroman". Nejaký chlapík v meste sa totiž v posledných týždňoch zabával tým, že zapaľoval, čo ho napadlo. Ale väčšinou blbosti. Búdy, mestský záchod, dokonca papuče na chodbe činžiaku. V rajóne teda mali pyromana, to vedeli. Poznal jeho približný popis. Bol to nejaký človek, pripomínajúci odevom žobráka.
Lenže "toto tu" už nebola nevinná zábavka duševne chorého človeka, ktorý sa odbavuje pri pohľade na plamene. Tu to bolo oveľa horšie. Ich pyroman nikdy nepoužil horľavinu, vždy iba nakládol nejaké noviny a tie podpálil...
Požiar bol založený síce amatérsky, ale predsa len s úmyslom spôsobiť veľkú škodu. To nebude žiaden žobrák.
Chovan sa poškrabal za uchom. Tesne po vzniku požiaru sa tu totiž motalo také množstvo ľudí, pracovníkov i zvedavcov, že sám nevedel, kde začať. Expertíza mu už veľa nenepovie, tušil, že jeho pôvodný postreh je správny. Záleží od svedkov. Kto mohol niečo vidieť?
Chovan si už dávno nerobil ilúzie. Najmä v prípadoch, keď úradovali vydierači. Na špinavú robotu si objednávali "vagošov", narkomanov a recidivistov, ktorí spravidla ani nevedeli, komu a prečo podpaľujú stánok, bar, auto či predajňu. Bolo im to jedno. Zobrali peniaze a zmizli.
 A podnikatelia? Tých vypočul osobne ihneď po požiari. Samozrejme, ani jeden netušil, kto by mohol mať záujem im ublížiť. Veď nie sú nič dlžní, nikto od nich nič nepýtal, žijú usporiadaným, poctivým životom. Ako vždy. Šípiac závan organizovaného zločinu, Chovan sa rozhodol osobne zúčastniť na predbežnom vypopočúvaní, resp. "podávaní vysvetlení".
Zašiel za požiarnikmi. Nemohol od nich chcieť nič konkrétne, iba či si nevšimli niečo podozrivé...

Veliteľ jedného vozu sa pousmial. ,,Pán kapitán, ja by som vám prial, aby ste chodili s nami na výjazdy. Je neuveriteľné, ako ľudí baví pozeraťsa na cudzie nešťastie. Budú tam stáť a zavadzať, nevyženiete ich ani za nič. Každý z nich môže byť vo vašich očiach páchateľom. To sú čumili. A potom je tu druhá skupina ľudí, ktorí sú zasa vždy  ochotní pomáhať za každú cenu. Každý z nich tvrdí, že má skúsenosti z hasenia požiarov a máme s nimi najviac roboty, aby sa im nič nestalo. Aj teraz tam bol taký jeden. Našiel som ho až na streche. Čierny, zadymený, od ľudí z horného podlažia pýtal vedrá s vodou, behal s nimi na strechu a lial ich do každého otvoru, ktorý videl. Vraj to zabráni šíreniu požiarov. Nechcel ísťpreč, hovoril, že tam so mnou ostane, pretože on robil hasiča a vie, čo to je. A ešte sa pýtal, či by sme ho nezobrali... Kým som ho nevyhnal, usiloval sa akousi kovovou lesklou tyčou otvoriť ešte jeden strešný poklop, že bude liať vodu aj tam... "
Veliteľ by bol pokračoval vo svojich výlevoch, ale Chovan ho zastavil. "Videli ste ho už niekedy? Veliteľ pokrútil hlavou. Chovan nevedel prečo, ale veliteľove slová ho zaujali. Zašiel do "Ryby" a navštívil zopár nájomníkov na hornom podlaží.  Každý ho označil za čudáka, ktorý sa však nesmierne usiloval hasiť požiar. Hovoril, že robil hasiča, vie, čo robí. Tak sme mu tú vodu dávali, aj keď som v tom veľký význam nevidel, " rozprával postarší pán. "Musím priznať, obdivoval som ho, lebo si prakticky zničil bundu, ktorú mal na sebe... "
 Chovan, ani nevedel prečo, pojal podozrenie. V zápätí zistil, že ten neznámy bol aj v predajniach. Personál si myslel, že je zákazník, ale nič nekúpil. Pýtal sa, či sa neboja požiaru.

"Teraz, pán kapitán, keď sa pýtate, tak sa mi to vidí byť podozrivé, ale vtedy ma to nenapadlo, " vypleštila na neho oči jedna typická blondínka, vzápätí však nízke IQ vynahradila dobrým pozorovacím talentom. Popis už mal presný. Iba kde toho chlapa nájsť?
Potom ho čosi trklo a pobral sa späť na strechu. O čom to hovoril ten veliteľ? O lesklej kovovej tyči? Našiel ju pri komíne. Bola to žrď, na ktorú sa v butikoch vešajú odevy. Opatrne ju chytil za koniec a pozrel proti svetlu. Tak fajn, už máme aj slušné odtlačky, povedal si v duchu. Sám nevedel prečo, ale už bol si istý, že ten hyperaktívny dobrovoľný požiarnik bude ten, koho hľadá. Celú predstavu o "výpalníkoch" preto revidoval a usúdil, že okrem toho "žobráka" má v rajóne ešte jedného pyromana, ktorý zrejme chcel byť pôvodne hasičom. Predpokladal, že takýto chlapík sa odkiaľsi nedávno prisťahoval, inak by sa už prejavil... Dal si vytiahnuť celú evidenciu trestaných pyromanov a podobne úchylných ľudí v kraji.  Sústredené fotografie ukázal ľudom na hornom podlaží, ktorí mu podávali vedrá s vodou. Okamžite sa "chytil" ten starší pán a bodol prstom do fotografie jedného z nich.

"Zdá sa mi, že by to mohol byť on. Musel by som ho vidieť. Dosť silno mu krvácala ruka. Utieral si ju do vreckovky.  Ponúkol som mu obväz, odmietol. Tú ranu ešte nemôže mať zahojenú," múdro usúdil. Ostatok už bol jednoduchý - Ján Kovalčík, päťdesiatnik,  dvakrát súdne trestaný za úmyselné požiare, potom bol na liečení. Nedávno ho pustili... Objavil ho v robotníckej ubytovni a "hľadaný" ho až s detskou radosťou  pozval dovnútra. Mal obviazanú ruku. Chovanovi stačil pohľad na stôl a vedel, že je na dobrej adrese.
 ,,Domáci pán" mal totiž po celom stole rozložené výstrižky z novín. Všetky, ktoré písali o požiari domu... "Sedeli" aj odtlačky prstov a pri podrobnejšej prehliadke našli aj jeho denník, kde si podrobne zapísal aj zážitky z onoho dňa. Oveľa väčší problém bol Kovalčíkovi dokázať, že to bol práve on, kto podpálil. Prokurátorovi nestačilo, že sa Kovalčík v denníku písomne priznal a popísal veci, ktoré nemohol vedieť nikto iný, iba páchateľ. Chovan preto pridal aj svedecké výpovede veliteľa zásahu, predavačiek, ľudí z horného podlažia a dokonca aj svedectvo pracovníka neďalekej benzínovej pumpy, ktorý si spomenul na čudáka s  bandaskou. To už prokurátorovi stačilo. Malo to však jeden háčik. Psychiatri boli totiž pevne presvedčení, že taký človek je duševne chorý a treba ho vrátiť tam, odkiaľ vyšiel, teda do liečebne Chovan sa dlho jedoval nie preto, že sa toľko natrápil pri jeho odhalení. Vyšetrovanie splnilo účel, predsa len odstránil nebezpečného jedinca. Štvalo ho však, že toto všetko robiť nemusel, keby iný psychiater nebol Kovalčíka pustil na slobodu....