Po stopách svedomia

Tá dievčina po havárii naozaj nevyzerala dobre. Prakticky nehýbala rukami a nohy mala úplne necitlivé. "Okamžite na operačný stôl!" Primár Dekan robil, čo mohol. To mladé dievča však prežilo vlastnú smrť - neznámy vodič ju neďaleko Michaloviec zrazil zozadu, keď kráčala po pravom kraji cesty. Urobila chybu, po pravej strane cesty chodec kráčať nemá. Doplatila na to - poškodil jej miechu.

Aj vodič však urobil chybu ušiel z miesta nehody, neposkytol zranenej prvú pomoc a v čase, keď 19-ročnú Danku Kápkovú vracal primár Dekan k životu, už bola na mieste výjazdová skupina okresného veliteľstva. Cez telefónne číslo 158 totiž zachytili signál svedka - vodiča, ktorý videl, ako bordové vozidlo nezisteného typu a štátnej poznávacej značky po nehode ušlo. Svedok telefonicky oznámil, že sa usiloval vozidlo dostihnúť, ale v uliciach mesta sa nezodpovednému vodičovi podarilo ujsť. Svedok tvrdil, že bordové auto bolo buď wartburg alebo škodovka.

Inšpektor Sninčan mal rád ľudí z OKTE, teda z oddelenia kriminalisticko-technických expertíz. Naozaj ich mal veľmi rád. Vždy vedeli dodať presné stopy, fotografie, zaistiť trasologické stopy, zobrať odtlačky prstov z vozidiel, kľučiek dverí, ba aj z tých najnemožnejších miest, ako je napr. doska na WC. Malo to celé jednu jedinú chybu - na Sninčanov vkus boli veľmi pomalí. Takže keď prišiel na miesto činu, kde už len nepatrná krvná škvrna a pár šupiniek laku nasvedčovali havárii, nečakal na ich expertízy. Nechal ich v kľude pracovať. Všimol si iba, že asi dvesto metrov od miesta nehody začínajú prvé dedinské domy a zaregistroval ani nie odhadom 14 metrov dlhú brzdnú stopu.

Nemusel byt' dopravný expert, aby zistil, že tá brzdná dráha je sakramentsky krátka v porovnaní so zraneniami, ktoré má Kápková. Piskot gúm na asfalte muselo byť poriadne počuť, pomyslel si a zakrátko už zaklopal na dvere krajného domu v dedine. Otvoril mu sivý, zrobený šesťdesiatnik a vôbec sa nečudoval - vraj čakal, kedy policajti prídu, lebo všetko videl, ale telefón nemá a bol si istý, že sa policajti u neho aj tak zastavia. Nuž a vysypal zo seba štátnu poznávaciu značku wartburga, ktoré tú kočku zrazilo. „Hnal sa ako blázon, hneď som si myslel, že to zle skončí, " nedočkavo rozprával Sninčanovi. "Náhodou som bol ešte v záhradke. Myslel som si, že to dievča auto obide, ale on akoby ju ani nevidel. Jednoducho ju zoťal, akurát krátko predtým pribrzdil. Zrejme ju zbadal v poslednej chvíli a potom hneď uháňal ďalej. "

Sninčan nechal preveriť ŠPZ-ku a zistil, že oficiálne by mala byť táto značka na bordovej škodovke, a nie na wartburgu. Onen sivý pán však tvrdil, že škodovku od wartburgu hladko rozozná a trvá na svojom tvrdení. Takže Sninčan radšej dal vyhlásiť pátranie po vozidle konkrétnej ŠPZ-ky, ale v dvoch modifikáciách.

Netrvalo dlho a ozvala sa jedna hliadka - vozidlo typu Wartburg bordovej farby stojí pred jednou reštauráciou v okresnom meste, má poškodený pravý predný bok a teplý motor. Jeho majiteľkou je čašníčka z onej reštaurácie. Môže to byť ono? Istotne, zajasal Sninčan a hnal sa do reštaurácie. Nejasnosti v poznávacích značkách vysvetlili jednoducho. V policajnej hantýrke by to nazval "bordel v evidenci". A to bolo ešte veľmi slušné.

Problém bol v inom - čašníka Marika síce potvrdila, že vozidlo patrí jej a jej manželovi, ale jazdí na ňom iba ona, lebo manžel nikdy nemal vodičský preukaz. Prišla na aute pred 14. hodinou, odvtedy sa z reštaurácie nepohla a keď tvrdia, že auto má teplý motor a dokonca že niekoho zrazilo. Za volantom určite nesedela ona. To jej môže dokázať ktorákoľvek z kolegýň v smene.

" Tak kto teda?" pýtal sa Sninčan a pani Marika krčila ramenami. Nevie. Zaprisahala sa tiež, že kľúče od vozidla má celý čas pri sebe a vylučuje, aby si ich požičal niekto bez jej vedomia. Druhé kľúče sú doma, ale, ako už povedala, jej manžel je nevodič. Teda - nie že by nevedel auto riadiť, ale nikdy nebol dostatočne triezvy, aby zložil vodičské skúšky. Po týchto slovách sa uškrnula vedno s kolegyňami.

Tí dvaja sa majú očividne radi, pomyslel si inšpektor. Dal zaistiť vozidlo, zavolal svojich obľúbených ľudí z OKTE a potom mu neprišlo na um nič šikovnejšie, ako hľadať Marikinho manžela. Ibaže ho nebolo.

Našiel sa. V jednej krčme pochybnej povesti. Naliaty ako doga. Nebyť jeho kumpána, ktorý bol rovnako opitý, avšak oveľa zhovorčivejší, inšpektor Sninčan by sa zrejme nikdy nedozvedel, že od rána spolu "tuná s Ferom" pijú, lebo kolegyňa má narodeniny a popoludní sa im „Ferko niekde stratil". A keď sa vrátil, na prste si krútil kľúčikmi od vozidla.

"Toho chlapa som dnes videl," zašomral jeden technik z OKTE, ktorý sledoval, ako sa chce Sninčan dohodnúť s opitým Marikiným manželom. "A bolo to na mieste nehody. Prišiel na bicykli, zavadzal mi pri fotografovaní a sústavne sa vyzvedal, čo sa tu stalo, koho tu ten darebák zrazil a či tá obeť dopravnej nehody prežije. Bol som dosť napálený na tých očumovačov, preto som ho len okríkol, aby nezavadzal, lebo bolo vidieť, že má poriadne vypité a takých kibicov mám najradšej. Ale bol to určite on, mal ten ruský bicykel- skladačku...

Keďže bicykel - skladačku našiel Sninčan opretú pred krčmou, inšpektor technikovi výnimočne veril a zobral opitého Fera v takom stave, v akom bol. Múdro usúdil, že s výsluchom radšej počká do rána. Ráno si Fero nepamätal ani to, ako sa volá. Ale postupom času musel priznať, že je ešte stále Marikiným manželom, aj keď iba papierovým a že podľa práva sú spoločnými majiteľmi vozidla typu wartburg. Tiež je pravda, že nie je vodič, nemá vodičský preukaz. A preto si môže vypiť kedy chce.

Fero sa ukázal ako bystrý diskutér, ktorý rýchlo zistil, že je v poriadnej šlamastike a preto usúdil, že nebude od veci hrať ešte dlhšie napitého, ako bolo potrebné. Skrátka a dobre - robil si zo Sninčana švandu. Až kým ho neusvedčil jeho kamarát z mokrej štvrte a nemý svedok - bicykel, ktorý zásadne vozili v kufri auta. O tom totiž vedeli všetci zo záhradkárskej osady, kam chodievali na víkend.

Ďalej to už bola jednoduchá skladačka, v ktorej Fero nemohol obstáť - opil sa dopoludnia s kamarátom, potom  ho napadlo, že pôjde autom za ženou. Po ceste zrazil tú babu, ale nevedel, čo sa jej stalo. Preto zaparkoval auto pred ženinou robotou, vybral z kufra bicykel a bez toho, aby sa žene ohlásil, išiel sa pozrieť na miesto činu. Už tam boli policajti. Znova sadol na bicykel a išiel do najbližšej krčmy zapiť žiaľ. Už vedel, že je zle a nemohol proti tomu nič robiť. Vôbec neuvažoval nad tým, aký postup zvolia policajti, neusiloval sa niečo zamaskovať. Nemal vlastne šancu. "Pán inšpektor, čo by ste robili na mojom mieste? Mal som sa ísť taký opitý prihlásiť na políciu? Bolo mi jedno, čo si o tom bude žena myslieť, vôbec som si neuvedomil, že môžem vrhnúť podozrenie aj na ňu... "

Čo tam po žene, pomyslel si Sninčan. Teba nech zaujíma, čo si bude myslieť sudca... Ako už mnohokrát predtým i potom, i vo Ferovom prípade mal Sninčan po ukončení procesu nepríjemnú pachuť v ústach. Čašníčka pani Marika zrejme usúdila, že bez muža, nech je akýkoľvek, je predsa len horšie ako s ním a tak využila všetky svoje kontakty. A mala ich, bohužiaľ dostatok. Reštaurácia stála totiž neďaleko budov, kde sídlia páni z orgánov činných v trestnom konaní. Nuž kde sa už všetci nestretnú, keď nie v" reštaurácii"? Fero dostal na súde len osemnásť mesiacov nepodmienečne v 1. nápravnovýchovnej skupine. Prokurátor sa odvolal a druhostupňový súd mu nadelil až dva roky odňatia slobody. Po roku bol Fero vonku a ďalej bol zarytý nevodič. Mladá Kápková, naopak, používa svoj invalidný vozík denne.

Ondrej Šimúny