Pitbul - pes s diablom v tele

Fanatickí priaznivci pitbulov rozdeľujú psov len na dve plemená: amerických pitbulteriérov a curs oriešky. Naproti tomu rovnako fanatickí odporcovia pitbulteriérov považujú tieto psy len za krvavé beštie, neustále pripravené niekoho zmasakrovať. V lepšom prípade iného psa, v horšom človeka. A najradšej starenku či dieťa...

Začiatkom devaťdesiatych rokov sa v inzertných časopisoch, novinách a odborných kynologických mesačníkoch začali objavovať inzeráty ponúkajúce šteňatá amerických pitbulteriérov. Často končili sloganom "telo z ocele, srdce zo zlata". Ceny šteniat boli oproti zvyklostiam astronomické. Približne v rovnakom čase sa v tlači objavili články o pohryzených ľuďoch a roztrhaných deťoch, ktorým zranenia spôsobili americké pitbulteriéry...

V roku 1994 maďarská vláda chov pitbulov zakázala (nie však ich vlastniť). Chov pitbulov je zakázaný aj v Holandsku a v Nemecku treba na vlastnenie všetkých plemien mimoriadne povolenie.

Radosti chudobných Írov

Ktovie, možno že za všetko môžu zemiaky. V roku 1845 postihol Ísko "zemiakový hladomor". Úrodu základnej stravy Írov zničila mandelinka zemiaková, ktorá sa sem rozšírila zo Severnej Ameriky. Aj nasledujúceho roku sa zemiaky neurodili a Írsko zachvátila agónia. Dôsledky boli katastrofálne. Dva a pol milióna Írov emigrovalo. Tí, čo nemali prostriedky na cestu do Ameriky, odišli do Anglicka a zabývali sa predovšetkým v oblasti Staffordshire. Anglický zákon z roku 1835 prikazoval, že rodina s menším príjmom než 40 šilingov ročne nesmie vlastniť loveckého psa. Chudobné rodiny preto chovali na obranu pred divou zverou psov menších rás (teriéry) a nazývali ich pitteriéry. Jedinou zábavou a radosťou chudobného írskeho ľudu boli psie zápasy (pit = aréna), kde ich štvornohí miláčkovia preukazovali svoju odvahu a neporaziteľnosť. V chudobných štvrtiach bojovali pitbuly len pre prestíž svoju a svojich pánov, zatiaľ čo medzi zbohatlíkmi za veľké peniaze. Ďalšia vlna emigrácie priviedla Írov do Ameriky a na palube lodí s nimi cestovali aj ich obľúbené psy. Prisťahovalci priviezli so sebou okrem svojho chudobného majetku aj svoj spôsob zábavy, a tak aj v krajine neobmedzených možností chovali psov pre boj v aréne. Íri chovali svojich štvornohých bojovníkov predovšetkým v okolí Bostonu a do prístavov východného pobrežia ďalej dovážali anglické a škótske bojové psy. Osadníci na svojich farmách vlastnili psov najmä na ochranu dobytka a dávali preto prednosť väčším plemenám, ktoré lepšie vzdorovali kojotom a vlkom. A tak sa do krvi pôvodných bull-and-teriérov z Britských ostrovov primiešala krv väčších a ťažších plemien. Psy farmárov boli známe pod označením American bull terrier, Staffordshire terrier alebo Yankee terrier.

Maskot armády

V roku 1898 zorganizoval milovník psích zápasov a chovateľ psov C. B. Bennet prvú oficiálnu registráciu bojových psov a začal ich pod menom American Pit Bull Terrier zapisovať do plemennej knihy United Kennel Club. Bennet taktiež stanovil pravidlá pre boj psov v arénach a štandard plemena, ktorý pre amerických pitbulteriérov platí prakticky dodnes nezmenený. Obrovskú popularitu a záujem v Spojených štátoch amerických zažil pitbul v priebehu prvej svetovej vojny. Každé číslo magazínu Life obsahovalo karikatúru pitbula v záhlaví najdôležitejších článkov. Najznámejším americkým psom sa stal pitbul Stubby, ktorý dosiahol hodnosť seržanta a poctili ho medailami za varovanie pred plynovým útokom a za zadržanie nemeckého špióna. Stubby bol krásny zlatistý pes s bielymi odznakmi. Na dobovom plagáte sú bojové armády zastúpené psami, typickými pre konkrétnu krajinu. Americká armáda je na ňom prezentovaná pitbulteriérom. V roku 1921 bol v Kansase založený chovateľský klub pre chov amerického pitbulteriéra (APBT) a jeho predseda F. L. Dunable vytvoril oficiálny štandard plemena. Veľkí bojovníci za najväčšieho chovateľa amerických pitov všetkých čias sa považuje John P. Colby, Ír, ktorý sa do Ameriky prisťahoval v roku 1900. Priviezol so sebou čistokrvných psov legendárnej línie Old Family. Vyšľachtil veľa špičkových jedincov, ktorí poslúžili mnohým chovateľom ako chovný základ na vytváranie nových línií. Za druhého chovateľského velikána pitov sa považuje Earl Tudor, narodený v roku 1893 v Richmonde v štáte Kentucky. Ako mladík sa Tudor zaoberal boxom a bol najlepším priateľom svetovej boxerskej jednotky Jacka Dempseya, ktorý choval pitov. Tudor pitbulom celkom prepadol a prvých psích zápasov sa zúčastnil už v roku 1915. Tudorovým najslávnejším psom bol Old Black Jack, ktorý zvíťazil v sedemnástich zápasoch. Zo sveta psích zápasov odišiel Earl Tudor zo zdravotných dôvodov v roku 1965. Väčšinu svojich pitbulov rozdelil najslávnejším americkým chovateľom. Chovom pitov sa potom zaoberal už len pre svoju radosť až do svojej smrti v roku 1977. Pitbuly majú k ľuďom neobyčajne priateľský vzťah, čo je dané aj faktom, že ich kedysi trénovali na psie zápasy a museli sa nechať ľuďmi ošetriť. Odborníci tvrdia, že možnosť, aby pitbul napadol človeka, je tisíckrát menšia než u psa iného plemena. Avšak ak k tomu dôjde, je tisíckrát nebezpečnejší. Priaznivci pitov si na svojich psoch najviac oceňujú ich game - bojovnosť. Pod týmto pojmom rozumejme zápal pre bojový kontakt s iným psom bez ohľadu na výhru či prehru, bojovnosť, vytrvalosť, odolnosť a schopnosť znášať bolesť. Práve neuveriteľná schopnosť znášať bolesť viedla k domnienke, že pitbulteriéry majú znížený prah bolestivosti. Nie je to tak. Za všetko môže tá ich bojovnosť. Túžba po boji je u pita silnejšia než samotná bolesť. Maurice Materlinck napísal: "Sme sami, celkom sami na tejto planéte, uprostred všetkých foriem života, ktoré nás obklopujú. Jedinou výnimkou je pes, ktorý s nami uzavrel spojenectvo."

Pre amerických pitbulteriérov platí to isté, čo pre ostatné psie plemená: psa môže skaziť len a len človek.