Partnera treba ľúbiť, nie vychovávať!

Na autobusovej zastávke som si chtiac-nechtiac vypočula jeden mravoučný telefonát dvoch mladých zaľúbencov. Rozhovor viedla emancipovaná mladá slečna, ktorá sa len zdanlivo pokúšala dohodnúť s partnerom, kam pôjdu v piatok večer osláviť výročie ich vzťahu. V komunikačnej podstate sa partnerka zubami-nechtami usilovala presvedčiť svojho milého, aby ju pozval na luxusnú večeru, pretože doposiaľ iba raz prevetrala svoje flitrované čierne šaty s nemorálne hlbokým výstrihom. Po niekoľkých minútach vyplynulo z postavenia kútikov pier, intenzity iskrenia očí, zafarbenia a výšky hlasu vytrvalostne prosíkajúcej partnerky, že sa na večeru dozaista pôjde. Túto prvú polovicu rozhovoru by sme s prižmúrením oboch očí mohli podľa biologickej terminológie označiť ako symbiotické dorozumievanie sa medzi dospelou samicou a samcom.

Rovnocennosť medzi partnermi sa značne narušila nasledujúcimi partnerkinými upozorneniami na hygienické návyky, štýl obliekania a nezdravé stravovanie jej životného partnera, ktorý ešte netuší, že sa už dávno ocitol pod absolútnou papučou! Veď tá drzá slečinka sa s ním vôbec nepretŕča v spoločnosti preto, že ho nadovšetko miluje a túži ich vzájomnú lásku všetkým navôkol audiovizuálne dokázať, ale preto, že si týmto vzťahovým trýznením lieči vlastné komplexy! Keďže ju nepoznám, neviem, o aké konkrétne problémy ide, no jedno viem určite.

Ak má jeden z partnerov nevyhnutnú potrebu vychovávať a vzdelávať toho druhého, tak buď v detstve trpel tzv. „výchovou nakrátko“ a v dospelosti si hľadá partnera, na ktorom si vyskúša, aké je to prikazovať, odkazovať a neprestajne niečo odporúčať, alebo to jednoducho vyplýva z osobnostných panovačných zlozvykov. Nech už je pravda taká alebo onaká, partnerovi pod papučou by som pre jeho zdravý psychický vývin navrhovala vziať hoc aj bosé nohy na plecia a čo najskôr zutekať od slečny Nástojčivej!

Tatiana Kovalčinová