Opice našich lesov

V starogermánskej mytológii zosobňovali sváry, zlo a podlosť. A podľa prvých kresťanov dokonca horlivo slúžili diablovi. Rozsudok smrti nad nimi vyniesli aj poľovníci. Až do roku 1962 sa veveričky lovili pre jemnú kožušinu, najmä tú na chvoste, z ktorej sa vyrábali kvalitné štetce. Pred úplným vykynožením tieto zvieratá zachránila ich mimoriadna rozmnožovacia schopnosť. Veveričky sa postupne zbavili zlej povesti a dokonca sa úspešne prebojovali až do rozprávkového sveta detí. Dnes hádam neprejde týždeň, aby sa na televíznej obrazovke aspoň raz nemihlo drobné zubaté stvorenie s huňatým chvostom.

Ak sa hocikoho opýtate, aká farba prevláda na veveričom kožúšku, automaticky odpovie, že ryšavá. Pritom tmavohnedá až čierna srsť nie je žiadnou výnimkou. Rôznorodo sfarbené mláďatá môžu dokonca pochádzať z rovnakého vrhu. Zaujímavé je i to, že svetlejšie, čiže ryšavé veveričky obývajú častejšie nížiny, zatiaľ čo tmavšie jedince stretneme najmä v horách. Vzácnosťou sú čisto biele, albinotické formy.

Veveričky potrebujú k spokojnému životu predovšetkým stromy. Nemusí to byť práve rozľahlý, nekonečný les, ku spokojnosti im stačí hoci i hájik alebo rozľahlejší park. V korunách stromov si stavajú hniezda, prípadne obsadia vtáčiu búdku alebo dutinu v strome. Pri troche pozornosti možno vysoko na konároch zbadáte chumáče trávy či konáriky. Sú to neúspešné stavbárske pokusy veveričiek, ktoré začali stavať niekoľko hniezd odrazu. Dokončený príbytok je guľovitý a vchádza sa doň otvorom umiestneným na spodnej časti. Niektoré hniezda môžu mať ešte aj núdzový východ.

Veveričky sa pária niekoľkokrát počas sezóny, ktorá trvá od apríla do septembra. Mláďatá sa rodia po uplynutí tridsiatich ôsmich dní od počatia. Spočiatku sú lysé, ale už po mesiaci sa z nich stávajú dokonalé minikópie svojich rodičov. V ôsmich týždňoch sa osamostatňujú, hoci niekoľko nasledujúcich mesiacov strávia ešte v blízkosti rodného hniezda.

Základom veveričieho jedálnička sú semená ihličnanov, rozličné plody, pupene, kôra mladých drevín, huby. Delikatesou je vtáčie vajíčko či nejaké to drobné mláďa od susedov. Hodujú zásadne v korunách stromov, kde sú v relatívnom bezpečí. Zásoby na zimu si ukladajú v dutine stromu, alebo ich zahrabávajú pod zem. Smrekovú šišku, ktorú ohlodala veverička, poznáte na prvý pohľad. Z pôvodného tvaru sa zachová akurát stred, čiže šúľok a niekoľko šupiniek na špičke.

Veverička je pomerne vhodný objekt na pozorovanie. Je zvedavá a rýchlo si zvykne na ľudí. Stačí, ak sa pozorne zapozeráte do korún stromov a objavíte veveričie hniezdo. Skôr či neskôr sa dočkáte aj obyvateľky. Hoci sa zdá, že toho veľa nenahovorí, opak je pravdou. Hektické pobiehanie po kmeni stromu sprevádza škrabanie pazúrikov po kôre a mľaskavé, prípadne aj húkavé zvuky. Veverička si rada pobehá aj po zemi, najradšej však preskakuje zo stromu na strom. Ako kormidlo jej slúži huňatý chvost, strmý let zase pribrzďuje naširoko roztiahnutými labkami. Medzi jej úhlavných nepriateľov patrí najmä kuna, v niektorých oblastiach aj jastrab.

Pokiaľ sa nám podarí získať mláďa, z veveričky sa môže stať aj milé domáce zvieratko. Problém však spočíva v tom, že sa chovateľ musí zmieriť s istými druhmi stôp vo svojom obydlí. Okrem škrabancov, odrenín politúry a rozhryzených častí nábytku treba rátať aj s páchnucimi mláčkami moču a bobčekmi veveričieho trusu.

A ešte niečo: Veverička je mimo obdobia párenia zarytý individualista. Podobne ako podaktorí z nás.

Tomáš Čejka