Opatrovateľka

Kristína získala novú prácu ako opatrovateľka rakúskych seniorov prostredníctvom jednej agentúry, ale po dvoch mesiacoch jej prvá klientka zomrela. Po mesiaci zúfalého čakania doma, rátania každého eura, aby vyžila, jej konečne zazvonil mobil s číslom agentúry.

Dostala novú klientku, strohé informácie o rodine, miesto a termín nástupu. Bez váhania súhlasila. Zavolala svojej striedajúcej kolegyni, ktorá už pracovala pri starkej dlhšie a poprosila ju, nech jej napíše približný denný program, aké lieky a kedy ich starká užíva a ďalšie veci, ktoré sú dôležité..

Cestovala do malej dediny na juh Rakúska. V deň nástupu sa ešte potme skoro ráno s kolegyňou prestriedali. Tá s ňou rýchlo prebehla cez dom. Ukázala práčku v pivnici, kuchyňu, ich izbu a spálňu, kde ešte spala starká. Na poschodí býval jej syn s manželkou a synom.

Nákup robila dcéra a predtým bol nutný telefonát, aby si zapísala nákupný zoznam. Ešte jej povedala, že dnes sa s ňou zoznámi, lebo prinesie pečivo i ovocie.

Po raňajkách vyšla na terasu, nech si obzrie za vidna, kde vlastne je. V okolí bolo veľa rodinných domov, ktoré sa roztratené tiahli svahom až dolu do údolia. Výhľad na blízke hory a les bol čarovný. Celý deň išiel celkom dobre a rýchlo. Starká bola milá, ale veľa toho nenarozprávala. Blížila sa večera a dcéra s nákupom stále neprichádzala. Kristína bola už trocha namrzená. Špajza zívala prázdnotou, chladnička tiež, v mrazničke bolo trocha zeleniny. Bola unavená z dlhej cesty a nemala predstavu, čo bude variť zajtra a kde tu môže byť nejaký obchod.

Pred večerou došiel syn, predstavili sa a hneď na neho spustila, že čakala jeho sestru s nákupom. Ukázala mu zvyšok starého chleba a mala čo robiť, aby v prvý deň nevybuchla a nepoužila nejaké škaredé slovo. Nemala ani tušenie, že vie tak dobre po nemecky. Bola pyšná, ako mu „dala“. Doteraz nemala odvahu takto otvorene rozprávať, či vyjadriť svoj názor, ak bol nejaký problém. O 15 minút prišiel nazad s chlebom a štyrmi jablkami.

"No raňajky máme", pomyslela si Kristína a čo najskôr išla so starkou spať.

Druhý deň boli znova so starkou samé a obed bol z posledných zvyškov potravín, čo našla. Popoludní znova prišiel syn a povedal jej, nech ide s ním do garáže. Oblečená len v starých teplákoch a šľapkách nastúpila k nemu do auta. Šibalsky sa jej opýtal, čo si myslí, koľko má táto dedina obyvateľov. Nevedela. Naštartoval a ona sa snažila sledovať cestu. Zapamätať si niečo, aby sa vedela nabudúce rýchlejšie zorientovať. Zo svahu pred zákrutou pribrzdil a ona rýchlo čítala nápis na dome. Bola už úplne mimo, nevedela, kde sú ani kam idú. Prešli do údolia, prekľučkovali autom pomedzi uličky domov strmou a kľukatou cestou. Nakoniec vyšli na maličké priestranstvo a pred nimi obchod. Ukázal naň, povedal – toto sú potraviny a zaradil spiatočku. Žiaden nákup sa nekonal. Vôbec sa neopýtal, či niečo nepotrebujú.
Vrátili sa tou istou cestou domov. Keď vystúpili z auta, poprosil Kristínu, nech ide za ním. Otvoril dvere jednej miestnosti na prízemí. Ukázal na bicykel a povedal: „Na drobný nákup môžeš poobede chodiť pokojne sama..“

Júlia Klein