Okno do duše

 Osud nám niekedy uštedrí rany, s ktorými sa len ťažko vyrovnávame. Hlavná hrdinka príbehu, uznávaná a obľúbená lektorka Niki, dôsledne ukrýva pred okolím rodinnú tragédiu a trápi sa pre nenaplnenú lásku. Po dlhých rokoch samoty, práve vo chvíli, keď nachádza liek na ubolenú dušu v podobe manažéra Mira a jeho malej dcérky, vtrhne jej znovu do života dávna láska a osud ju postaví pred neľahkú skúšku. Ako v nej obstojí? Pre ktorého z dvoch mužov sa rozhodne? Otvorí konečne okno svojej duše alebo sa zľakne ďalšieho sklamania?

Autorka o knihe
Kniha „Okno do duše“ je venovaná partnerskej láske. Tej pravej, ktorú vraj v živote stretneme iba raz. Tej, ktorá dokáže pohnúť svetom, ale aj dušou, konaním a správaním sa jednotlivca. Vždy ma fascinovali príbehy mužov a žien, ktorí radšej zostali po zvyšok života sami, než by mali žiť s niekým iným ako so svojou osudovou láskou. Toto moje chápanie do veľkej miery naštrbil výrok Julie Roberts: „Pravú lásku nikdy nenájdete, musíte ju mať v sebe.“ Možno je to naozaj tak, že pravú lásku máme v sebe a každého, koho ľúbime z hĺbky srdca, považujeme za toho pravého, tú pravú. Možno preto, keď sa ma niekto spýta, či som už stretla Pána pravého, s úsmevom odpovedám: „Áno, už niekoľkokrát.“

Môj druhý román sa mal pôvodne volať „Maják v mori života“, ale vydavateľstvu sa názov zdal „gýčovitý“. Tak sme našli iný a myslím si, že je výstižný. Oči sú okno do duše a o mojej hrdinke Niki to platí dvojnásobne. Kniha vyšla v edícii „Príbehy z kabelky“. A hoci uprednostňujem klasickú pevnú väzbu pred brožovanou, bola som šťastná, že dielo je na svete.
Krstnými rodičmi boli Mirka Partlová a Peter Cmorík, ktorí v tom čase tvorili pár. Bol to môj prvý knižný krst, na ktorom som sa zúčastnila spolu s ďalšími siedmimi autormi pod hlavičkou vydavateľstva IKAR. Záznam z krstu sa objavil aj v regionálnej televízii. Nasledovali besedy v knižniciach v nitrianskom regióne, z ktorého pochádzam. Uvedenie tejto knihy do života mi odštartovalo pravý „spisovateľský“ život, ktorý však netrval dlho. V tom čase som už opäť pracovala, takže na písanie mi nezostávalo toľko voľného času, ako keď som sa mu venovala naplno.
Už v čase vydania románu som cítila, že jeho dej by som mohla ďalej rozvinúť a s touto prosbou ma oslovili aj čitateľky na besedách. Keď mi vyšlo pokračovanie knihy s názvom „Láska s farbou pomaranča“, čitatelia prejavili záujem o „Okno do duše“, avšak už bolo vypredané. A tak v roku 2019 vyšla limitovaná reedícia knihy, tentoraz pod hlavičkou vydavateľstva Elist.

Ukážka z knihy „Okno do duše“
Mirkina izbička bola neveľká, ale útulná. Nebola príliš zaprataná nábytkom. Posteľ aj skriňa boli na jednej strane, pod oknom malý stolík a ostatný priestor bol voľný, aby sa malá obyvateľka mala kde hrať. Zariadenie bolo z bledého dreva a väčšina doplnkov ladená do ružova. Ružová bola aj prikrývka, pod ktorou malá zhlboka oddychovala. Jednu bábiku držala v ruke, druhá ležala voľne na vankúši. Mirka pôsobila ako jedna z nich. Ako veľká bábika. Nechala som ju odpočívať a vrátila sa za Mirom do obývačky. V dvoch pohároch na stopkách už bolo naliate víno a z misy sa na mňa usmievali pripečené rožteky. Nemohla som sa dočkať, kedy do jedného z nich zahryznem.
„Ešte spí,“ povedala som tlmene.
„No vidíte, aspoň si zatiaľ zajeme a vypijeme. Na zdravie!“
Zdvihol pohár, a keď sme si štrngli, pozorne sa na mňa zahľadel. Na okamih som zaváhala, či mu nemám navrhnúť tykanie, ale potom som ten nápad zavrhla. Takto je to lepšie, aspoň si udržím potrebný odstup.
„Dúfam, že po nedeľnom obede budete ešte vládať niečo zjesť,“ prerušil moje úvahy.
„Nechala som si miesto.“ Priznala som nenápadne. Druhú polovicu pravdy som neprezradila. „Čo dobré ste nachystali?“ opýtala som sa nedočkavo, keď som odložila pohár. Potrebovala som sa najesť skôr, ako mi víno udrie do hlavy.
„Nič zvláštne. Len rožteky zapečené so strúhaným eidamom. Mamin recept.“
„Sú výborné a pekne voňajú,“ pochválila som jeho kuchárske umenie, keď som s chuťou zahryzla do chrumkavého rožteka. „Kto by o vás povedal, že ste taký kuchtík.“
„Veď ani nie som, ale čo iné mi zostáva?“ precedil skleslo a vzápätí zmenil tému: „Chceli ste so mnou hovoriť o Viedni.“
„Ach áno.“ Spamätala som sa, len čo som zahnala najväčší hlad. „Vlastne som s vami chcela hovoriť o tom mackovi,“ stíšila som hlas ešte väčšmi, aby malá nebodaj niečo nezačula. „Nespomínate si na nejaký nepríjemný zážitok?“
„Nie.“ Pokrútil hlavou. „Tiež som nad tým uvažoval, ale nič mi nenapadlo. Viem len, že kedysi mala macka, ktorého všade vláčila so sebou, ale potom zmizol.“
„Kedy?“
Usmial sa. „Viete, Niki, som len muž. Presne vám poviem, aké čísla sme mali v podnikateľských plánoch pred rokmi, ale nespomeniem si, kedy zmizol Mirkin macko. Zdalo sa mi to nepodstatné. Myslel som si, že ju macko prestal baviť a teraz má väčšiu chuť hrať sa s bábikami. To sa predsa deťom stáva, alebo nie?“
„Je to úplne prirodzené, ale Mirka to v tomto období prežíva... nezvyčajne citovo,“ začala som si dávať pozor na jazyk, už som dnes zo seba vypľula dosť nevhodných slov, „a veci, ktoré sú u iných detí bežné, môžu u nej znamenať čosi celkom iné. Dokonca môžu byť kľúčom k pochopeniu zmien v jej správaní.“
„Rozumiem, ale aj tak... počkajte.“ Odmlčal sa a odpil si poriadny dúšok vína. „Myslím, že macko mohol zmiznúť približne vtedy, keď odišla Monika.“
„Nemohla ho vziať so sebou a malá smúti okrem mamy aj za najobľúbenejšou hračkou?“
„Možné to je. Ale ak by to tak bolo, ako jej v tom pomôžeme? Kúpime jej nového macka, keď o tom nechce ani počuť? Videli ste jej reakciu.“
„Veď práve. Najprv musíme zistiť, čo je príčinou, a potom vymyslieť, ako to napraviť.“
„A ako to chcete zistiť?“
Skôr než som mu odpovedala, zhlboka som sa nadýchla. Nevedela som, ako zareaguje. „Potrebujem s ňou hovoriť osamote, Miro. Z jej správania je jasné, že čosi tají, a pred vami mi to neprezradí.“
„Ako to?“
„Keď sme boli vo Viedni, viackrát sa na vás tak zvláštne pozrela. Aj by mi snáď bola čosi naznačila, ale keď vás zbadala, zasekla sa. Možno vás nechce raniť, alebo sa hanbí niečo pred vami priznať. Mám dojem, že už mi natoľko dôveruje, aby som s ňou mohla hovoriť bez vašej prítomnosti, čo myslíte?“
Nestihol odvetiť, lebo Mirka práve vbehla do izby s nadšeným výkrikom: „Teta Niki! Prišla si sa so mnou zahrať pexeso?“
„Áno.“
„Tak poďme,“ volala ma.
„Miláčik, nechaj tetu Niki dojesť.“ Zasiahol otec. „O chvíľku sa zahráte. Neprosíš si niečo papať?“
„Dala by som si kakavko,“ zašveholila detským hláskom.
„Hneď ti ho pripravím, ty sa tu pekne posaď k tete Niki...“
„Nie,“ prerušila ho. „Poďme sa hrať hneď.“ Nemilosrdne ma vzala za ruku, takže som ani nemala šancu odmietnuť. Ospravedlňujúco som zdvihla obočie a nechala sa odviesť do Mirkinej izbičky.
Rozložili sme sa na koberci v tej časti izby, ktorá bola vyhradená na hry. Starostlivo sme poukladali všetkých šesťdesiatštyri kartičiek do radov, pričom sme medzi nimi nechali dosť miesta na otáčanie. Na pexese boli výjavy zo známych rozprávok a chvíľu mi trvalo, kým som si na ne zvykla. Mirka mala predo mnou náskok. Tak som sa zažrala do hry, ktorú som už roky nehrala, že sa mi onedlho podarilo skóre vyrovnať. Našťastie som si včas uvedomila, že by som ju mala nechať vyhrať a ubrala som na tempe.
„Ide ti to, si šikovné dievčatko,“ pochválila som ju.
„Mám aj iné pexeso, keď chceš, môžeme sa zahrať aj to.“
„Ak sa ti chce, nedbám.“
Po niekoľkých kolách, v ktorých sa jej obzvlášť darilo, som opatrne prešla k hlavnému dôvodu, pre ktorý som sem prišla. „Aj maminka sa s tebou hrávala pexeso?“
Mirka sa zamračila. „Si na rade,“ súrila ma.
Neotočila som ďalšiu kartičku, kým mi neodpovie. „Hrávala sa s tebou?“
„Občas.“
„Nemala čas?“ provokovala som ďalej.
„Väčšinou nie. Musela variť a upratovať, ja som sa hrala sama. A potom sme spolu chodievali na nákupy,“ rozhovorila sa.
„A s čím si sa hrávala? S bábikami?“ spýtala som sa a obrátila dve nové kartičky.
„Aj s bábikami, so zajačikom a...“
„S mackom?“ opýtala som sa priamo.
„Už sa nechcem hrať,“ vyhlásila a rozložené karty nazlostene porozhadzovala okolo seba. Hlávku sklonila k zemi a smutne pozerala pred seba. Musím zistiť, prečo ju pri zmienke o mackovi ovládla agresivita, povedala som si. Žeby agresivitou potláčala strach? Z čoho?
„Pozri sa na mňa, Mirka,“ vyzvala som ju. Chvíľu trvalo, kým ku mne zdvihla zrak. „Veľmi dobre mi padlo, že si ma k sebe pozvala a mohli sme sa spolu hrať. Konečne po dlhom čase som sa necítila sama. Vieš, cez víkendy nechodím do práce a býva mi smutno.“
Pozorne ma počúvala a jemne si zahryzla do spodnej pery.
„Sme kamarátky?“
Sotva badateľne prikývla.
„Tak vidíš. A kamarátky si navzájom pomáhajú. Ty si mi pomohla a ja by som ti tiež chcela nejako pomôcť. Vidím, že sa hneváš na macka,“ pokračovala som, hoci som pobadala jej neskrývaný odpor pri slove macko. „Keď som bola malá, aj ja som mala macka. Bola to moja obľúbená hračka. Ale macko mi nikdy neublížil. Hračky nám neubližujú, sú to naši kamaráti.“
„Macko nie je môj kamarát,“ odvrkla.
„Prečo? Povedz mi to. Nikomu to neprezradím, ani oteckovi. Bude to naše tajomstvo.“
„Miláčik, kakavko máš navarené!“ ozval sa Miro od prahu dverí. Keby som v tej chvíli mala po ruke nejakú zbraň, asi by som ju proti nemu použila. Mirka vyskočila na rovné nohy, zjavne potešená, že má zámienku na ukončenie nepríjemného rozhovoru, a moje úsilie zasa vyšlo nazmar.