Ohnivá kázeň

O štyristo rokov po jadrovom výbuchu, ktorý zničil civilizáciu aj prírodu, sa stal zo Zeme primitívny svet. Hoci sa radiácia stratila, z neznámeho dôvodu sa rodia iba dvojčatá. Jedno dvojča je vždy alfa – po všetkých stránkach telesne dokonalé; a druhé omega – postihnuté väčšími či menšími deformáciami.

Začína sa nová postapokalyptická trilógia, v ktorej autorka skvele namiešala koktail hitu Hry o život a Cesty od Cormaca McCarthyho. Dystopický príbeh Ohnivá kázeň je dobrodružný, napínavý, plný sprisahaní a intríg.

„Svet elitných alfa jedincov a slabších omega dvojčiat
nastavuje zrkadlo našej posadnutosti dokonalosťou.“
The Guardian
 

Spoločnosti vládne Koncil álf, ktoré si privlastnili to málo zdrojov, čo zostalo na svete, zatiaľ čo omegy odvrhujú a vypaľujú im na čelo značky. Alfy hlásajú svoju nadradenosť, no napriek všemožnému úsiliu nevedia uniknúť pred krutou skutočnosťou: keď zomrie jedno z dvojčiat, zahynie aj druhé.

Cass je vzácny typ omegy postihnutej jasnovidectvom. Zatiaľ čo jej brat Zach získa moc v alfskom Koncile, ona sa odváži snívať najnebezpečnejší sen zo všetkých: sen o rovnosti. Za to, že si predstavuje svet, v ktorom by si boli alfy a omegy seberovné, má ju na muške Koncil aj hnutie odporu omeg.

Ak sa vám páčili Hry o život, Divergencia, či Twilight, určite vyskúšajte novinku Ohnivá kázeň.

Začítajte sa do novinky Ohnivá kázeň:
Prvá kapitola
Vždy som čakala, že si po mňa prídu v noci. Keď však šiesti jazdci pricválali na planinu, bola práve najhorúcejšia časť dňa. Bol čas žatvy. Celá osada bola na nohách od včasného rána a všetci sa chystali pracovať do neskorého večera. Kontaminovaná pôda určená pre omegy nikdy nezaručovala slušná úroda. Vlani do nej silné dažde uvoľnili hrubú vrstvu popola po výbuchu. Koreňová zelenina vyrástla neduživá, ak vôbec. Celé polia zemiakov sa prepadli do zeme – našli sme ich drobné a scvrknuté päť stôp pod znečisteným povrchom. Pri ich vykopávaní sa utopil chlapec. Jama bola hlboká iba niekoľko metrov, no ílová stena povolila, a už nikdy z nej nevyšiel. Uvažovala som, že sa presťahujem inam, no všetky údolia boli zmáčané dažďom a v období hladu žiadna osada nevítala cudzích.
A tak som tam zostala celý ten bezútešný rok. Ostatní si rozprávali historky o období sucha, keď plodiny nevyrástli tri roky za sebou. Bola som vtedy iba dieťa, no aj ja som si pamätala mrciny vyhladovaného dobytka, že sa plavili po prašných poliach na pltiach z vlastných kostí. Odvtedy už však uplynulo vyše desať rokov. Toto nebude také zlé ako roky sucha, utešovali sme sa, akoby sa slová opakovaním stali pravdou. Na jar sme pozorne sledovali steblá na pšeničných poliach. Skoré plodiny vyrástli silné a dlhé, obrovské mrkvy, ktoré sme vyhrabali v ten rok, sa stali predmetom veľavravného chichotu medzi tínedžermi. Na svojom malom políčku som nazbierala plné vrecko cesnaku a niesla som ho na trh v náručí ako dieťa. Počas celej jari som sledovala na spoločných poliach rásť pšenicu. Bola mocná a vysoká. Levanduľu za mojou chatrčou obletovali včely a police som mala plné jedla.
Zjavili sa uprostred žatvy. Prvý prišiel pocit. Keby som bola k sebe úprimná, cítila by som to už celé mesiace. Teraz som to však už vnímala zreteľne – zrazu sa vo mne zdvihla ostražitosť, akú by som nevedela vysvetliť nikomu, kto nebol jasnovidec. Cítila som, že sa niečo hýbe, ako keď mrak zatieni slnko alebo vietor mení smer. Vystrela som sa s kosou v ruke a zahľadela sa na juh. Skôr ako sa z opačného konca osady ozvali výkriky, už som bežala. Rozľahol sa výkrik, do zorného poľa vcválalo šesť jazdcov, a vtedy sa rozbehli aj ostatní – nebolo nezvyčajné, že alfy robili nájazdy na osady omeg a ukradli čokoľvek hodnotné. Ja som však vedela, po čo prišli. Takisto som vedela, že nemá zmysel utekať. Už šesť mesiacov bolo prineskoro dbať na matkino varovanie. Hoci som sa prikrčila k plotu a upaľovala k okraju osady posiatemu skalami, vedela som, že ma dolapia.
Schmatli ma, ani nespomalili. Jeden ma jednoducho v behu chytil za ruky a stratila som zem pod nohami. Udrel ma po zápästí a z ruky mi vyrazil kosu. Potom si ma prudko prehodil doluznačky cez prednú časť sedla. Kopla som do vzduchu, no zjavne som tým iba popohnala koňa, cválal ešte rýchlejšie. Natriasalo ma, narážala som doňho rebrami a bruchom, a bolo to bolestivejšie ako údery. Na chrbte som pocítila silnú ruku, muž sa predklonil dopredu, aby popchol koňa, a pritlačil sa na mňa. Otvorila som oči, no hneď som ich zase zažmúrila, pretože ma privítal pohľad zdola na ubiehajúcu zem, po ktorej dupotali kopytá.
Keď sa zdalo, že už spomalíme, a odvážila som sa otvoriť oči, na chrbte som pocítila neúprosný hrot čepele.
„Máme rozkaz nezabiť ťa,“ prehovoril muž. „Tvoje dvojča povedalo, že ťa dokonca nesmieme ani omráčiť. Ak však budeš robiť problémy, bez váhania urobíme čokoľvek. Začnem tým, že ti odfiknem prst, a ver mi, že ani nezastavím koňa. Rozumieš, Cassandra?“
Pokúsila som sa prisvedčiť, no zmohla som sa iba na akési zadychčané zakrochkanie.
Cválali sme ďalej. Z neprestajného nadhadzovania a visenia dolu hlavou mi dvakrát prišlo zle – druhý raz som si s uspokojením všimla, že mužovi som ovracala koženú čižmu. Zaklial, zastavil koňa a zdvihol ma do vzpriamenej polohy. Okolo tela mi omotal lano a ruky mi priviazal k bokom. Keď som sedela pred ním, tlak v hlave poľavil a krv mi stiekla späť do tela. Lano sa mi zarezávalo do rúk, no aspoň som bola v stabilnej polohe, navyše ma pevne držal zozadu. Tak sme precestovali zvyšok dňa. Za súmraku, keď tma skĺzla cez obzor ako slučka, na chvíľu sme zastali a zosadli z koní, aby sme sa najedli. Druhý muž mi ponúkol chlieb, no zvládla som iba niekoľko hltov teplej, stuchnutej vody z fľaše. Potom ma zase zdvihli a posadili pred iného muža. Čiernou bradou ma pichal do zátylka. Cez hlavu mi pretiahol vrecko, no v tme to bolo aj tak jedno.
V diaľke som vnímala mesto – dávno predtým, ako cvengot kopýt naznačil, že sme na vydláždenej ceste. Cez vrecovinu, čo mi zakrývala tvár, začali prenikať záblesky svetla. Všade naokolo som cítila prítomnosť ľudí – bolo ich ešte viac než v Havene, keď sa konal trh. Odhadovala som, že sú ich tisíce. Cesta prudko stúpala, spomalili sme. Kopytá hlasno klopkali po dlažbových kockách. Zrazu sme zastali a podali ma – vlastne skôr hodili – ďalšiemu mužovi, ktorý ma, tackajúcu sa, vliekol niekoľko minút a často si robil prestávky, kým nám odomykali dvere. Zakaždým keď sme sa pohli ďalej, začula som, že dvere za nami zamkli. Každé škrípanie západky dosadajúcej na miesto bolo ako ďalšia facka.
Napokon ma zložili na čosi mäkké. Za sebou som začula kovový škripot, niekto vyťahoval nôž z pošvy. Skôr než som stihla vykríknuť, padlo zo mňa rozrezané lano, čo som mala ovinuté okolo tela. Ktosi mi šmátral rukami po krku, vzápätí mi strhli z hlavy vrecko, drapľavá vrecovina ma poškriabala na nose. Ležala som na nízkej priči v malej miestnosti. Cela. Nebolo tam nijaké okno. Muž, čo ma rozviazal, už za sebou zamykal kovové dvere.
Ležala som na posteli, ako ma tam hodili, v ústach som cítila blato a vývratky. Konečne som si dovolila plakať. Sčasti kvôli sebe, sčasti pre svoje dvojča a pre to, čo sa z neho stalo.