Odpustite rodičom

Kým sme malí, berieme rodičov takých, akí sú. Keď sú na nás zlí alebo dobrí, myslíme si, že to má tak byť a ďalej sa veľmi nad tým nezamýšľame. Rovnako preberáme ich návyky, zlozvyky, predsudky, patenty myslenia a spôsoby.

Postupne, ako rastieme, si uvedomujeme, že veci a situácie môžu vyzerať aj ináč, ako nás to naučili naši rodičia. Niečo si od nich ponecháme, niečoho sa chceme zbaviť, niečoho sa aj zbavíme. Sú veci, za ktoré sme im vďační, ale i také, za ktoré sa na nich hneváme. Sú veci, ktoré nás naučili a ktoré nám veľmi v živote pomohli a sú veci, ktoré nám bránia v rozlete, rozvoji a ktoré sme si odniesli z domu.

Okolo tridsiatky človek začína prvýkrát vážnejšie bilancovať. Na množstvo rodičov dospelých detí sa vtedy zosype celé smetisko výčitiek a znechutenia. Sú rôzneho druhu:

Jana (32)

„Na rodičov sa veľmi hnevám. Chceli mať zo mňa lekárku, aj ju majú. To by nebol problém, to som chcela vždy aj ja. Ale cesta k cieľu viedla zákazmi stretávania sa s opačným pohlavím, aby sa im ich sen o dcére lekárke nebodaj nerozplynul v kočíku sedemnástky. Skončilo to tak, že som bola celé roky držaná nakrátko. Dnes, keď som úspešná mladá lekárka, neviem si nájsť vzťah. Nemám tie zručnosti ako nadviazať kontakt, ktoré sa cibria od mlada. Neviem sa s mužmi baviť o inom, ako o práci. Matke to vyčítam takmer denne.“

Marek (28)

„Mne rodičia dobabrali život tým, že som povinne musel ísť na právo. Otec právnik, musí byť aj syn právnik. Márne som vysvetľoval, že ma to nebude baviť, vraj, ešte nemôžeš vedieť, čo Ťa baviť bude.. tak som dnes právnik, ktorého práca nebaví. Sedím v kancli s otcom a pozerám s túžbou von. Som človek pohybu, milujem prírodu, chcel som ísť na veterinu, ale nedalo sa...“

Podobných príbehov sú tisíce. Rodičom aj tak po čase takmer všetky dospelé deti „odpustia“. Hlavne po tom, čo budú sami rodičmi a uvidia na vlastnej koži, aké náročné je viesť dieťa, rozlišovať medzi jeho rozmarmi a serióznym záujmom, chrániť ho pred nástrahami sveta. V takej situácii totiž len málokto neurobí žiadnu chybu.

Agáta Galisová