Od trápnych reťazoviek po tie živé

Z času na čas zrejme aj vám prichádza špecifická pošta – reťazovka. Čiže internetová správa s určitým poslaním, ktorá má priniesť čosi dobré, ak si ju ľudia vzájomne posielajú ďalej. Vždy ma pobavia absurdné pravidlá, že prijímateľ reťazovky ju musí odoslať napríklad do desiatich minút desiatim ľuďom, inak... Inak bude zle. Zo zásady čas takýmto záležitostiam nevenujem, i keď niektoré sú navonok nevinné a sympatické. Pozdávajú sa mi skôr tie živé reťazovky.

Už len to, že živé reťazovky sa nezačínajú slovom, ale činom, je základom toho, že to pri slovách nezostane. Tie živé navyše nie sú naprogramované, nie sú nadiktované, umelé, ale ide v nich o spontánne rozhodnutia – bez limitov a podmienok. Zapojiť sa môže ktokoľvek a kedykoľvek. Vlastne, tu a tam ste zapojení a ani o tom netušíte. Lebo konáte automaticky, neuvedomujúc si, že ste možno nadviazali na určitú reakciu.

Konkrétny príklad si vieme predstaviť v úplne všedných každodenných situáciách. Napríklad v trolejbuse. Keď sa začína prepĺňať cestujúcimi, je dôležité, aby sa miesto prenechalo tým, ktorí by skutočne sedieť mali. Čiže starší ľudia, zdravotne limitovaní, tehotné mamičky a podobne. Ktosi sa teda rozhodne ubrať zo svojho pohodlia a uvoľní miesto niekomu inému. Takto spúšťa reťazovku. A hneď viacerými spôsobmi. Trebárs inšpirovať sa ním môžu aj ďalší. Je len na nich, ako sa rozhodnú. Ale aj človek, ktorý je pustený si sadnúť, môže pocítiť dobro, ktoré v nejakej podobe posunie ďalej. Alebo iný príklad – v doprave v kritických situáciách, keď sú šoféri k sebe ohľaduplní. Prípadne ohľaduplní k chodcom. Niekto cez priechody preletí jedna radosť, ďalší už z diaľky vidí chodca, ktorému dá prednosť.

Ale milujem aj reťazovky, keď si niekto „svieti“ úsmevom. Iba tak – pre pekný deň. Predsa aj úsmev býva nákazlivý, teda kde-tu sa to úsmevné usadí aj v iných, no a tí môžu podať štafetu ďalej. A hneď je viac slnka, toho ľudského. 

Veľkú živú reťaz viete zažiť aj v niektorých kostoloch, kde je vo zvyku, že v určitom bode obradu sa všetci ľudia chytia za ruky tak, že tvoria skutočne akúsi živú reťaz. Spoločne vyslovia Otčenáš a poprajú si pokoj. Alebo... Nedávno som absolvoval zaujímavý rozhovor. Mal som pred sebou dvoch kňazov, ktorí sú navonok na opačných koncoch. Jeden evanjelik, druhý katolík. V skutočnosti sú to však priatelia. Vo všeličom si vychádzajú v ústrety, vzájomne si pomáhajú a vedia spolu zájsť aj na kávu či na obed, aby v plodnej diskusii posilnili priateľstvo. I keď sa v mnohom zhodnúť nemusia. Kresťanský svet nedávno prežíval ekumenický týždeň, teda týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Títo dvaja kňazi sú krásnym pozitívnym vzorom, že sa to dá. A verím, že podobne by to mohlo ísť aj v iných oblastiach spoločnosti.

V súčasnosti, keď vďaka teroristom a podobným obludám sa v ľuďoch nenápadne usádzajú nepokoj, neistota či strach, je nevyhnutné, aby sme sa zapájali namiesto tých kopírovaných umelých reťazoviek do skutočných, živých. Nech sa rodí viac toho dobrého v nás. Pretože tak ako v minulosti, tak ako dnes, tak aj v budúcnosti to zrejme bude stále o tej istej rozprávke v rôznych podobách – o boji dobra so zlom.

Autor textu: Marcel Páleš

Autor fotografie: Miroslav Trimay