Od Tatier k Dunaju – dievčatá behajú!

345 km kilometrov zabehla skupinka 11tich dievčat s názvom SHEruns počas uplynulého víkendu na zaujímavom štafetovom preteku od Tatier k Dunaju. Bežali nepretržite takmer 32 hodín. Žiadne profesionálky, ale obyčajné ženy a dievčatá.

O čo vlastne išlo?
Beh Od Tatier k Dunaju sa uskutočnil 17-18.augusta 2013, bol to veľký štafetový pretek, v ktorom sa beží z Jasnej do Bratislavy. Spolu 345 km rozdelených do 36-tich úsekov. S maximálnym počtom ľudí v družstve 12, čiže 3 úseky na jedného v priemere 30 km. Už len tento popis sľubuje veľké dobrodružstvo. Prebehnúť sa celým Slovenskom, striedať trasy kopcovitých Nízkych Tatier a Donovalov so slnkom zaliatými nížinami na južnom Slovensku a to je sen každého bežca. „Bola to výzva, ktorej som nedokázala odolať. Rada postupne posúvam hranice svojho pohodlia o kúsok ďalej. Dodáva mi to pocit slobody a vnútorného šťastia,” opísala mi svoju motiváciu Heňa, drobné žieňa, ktorá je vo svojom “reálnom živote” úspešnou manažérkou, manželkou a matkou na plný úväzok.

Ťažký začiatok

Behanie je presne také isté, ako život sám. Nie sme veru žiadne profesionálky, skôr rekreačné bežkyne so svojim každodennými povinnosťami a starosťami. A niektoré z nás pred troma mesiacmi nezabehli nikdy viac ako 5 kilometrov. “Sú úseky, ktoré sa idú ľahko, ste plní elánu, nič vás nebolí, máte pocit, že by ste bežali donekonečna. A potom to príde. Únava, bolesť v nohách, horúčava, nevyspatý organizmus, hlad, tma, pády, posledné miesto na trati a miestami aj nešportové narážky konkurenčných tímov. 345 kilometrov naozaj preverí vašu psychickú aj fyzickú “výbavu”. Počas tohto víkendu sa nám stalo snáď všetko. Bolo to ako vo filme,” spomína Jane, kapitánka SHEruns tímu. Ako keby “Ten hore” skúšal, čo všetko skupinka žien, ktoré vyzerajú skôr ako baby na dámskej jazde a nie športovkyne, zvládne. Od nepríjemnej správy o výpadku silnej členky tímu tesne pred odchodom do Jasnej, rýchle hľadanie náhradníčky cez nepríjemný pád jednej z báb na cross country úseku, až po zablúdenie autobusu. Toto všetko zapríčinilo, že sa SHEruns team ocitol na úplne samom konci preteku. Depresia pomaly doliehala, keď viete, že ste v časovom sklze. Keď viete, že všetci čakajú už len na vás. Keď viete, že na trati už nikoho nestretnete. Keď viete, že v ostatných tímoch kolujú reči, že to nedokončíte.

Bežalo sa počas dňa, aj počas noci
Túžba dostať sa do cieľa v limite bola naozaj obrovská. A všetky preto urobili maximum. Náhradníčka Janka, ktorá viac ako 10km dovtedy v živote neodbehla, boli medzi nami aj tie, ktoré bežali namiesto 3 úsekov 4 (čo v preklade znamená že si svoju trať predĺžili z 30tich km na 40). Niektoré z nás zabehli svoje úseky omnoho rýchlejšie, ako sa im kedy snívalo. Bežalo sa non –stop aj v noci, kedy sa bojíte každého šuchnutia. “Pre mňa ako ženu bolo naozaj veľmi ťažké vybehnúť do neznáma o tretej v noci len za svetla z čelovky. Celý čas som sa bála otočiť hlavu niekam inam, aby som nevidela niečo, čo vidieť nechcem,” spomína na nočný úsek Lucy. Počas dňa si nás našli úseky kdesi v kukuričnom poli počas páľavy krutého obednajšieho slnka.“ Najviac do plaču mi bolo, keď som videla Terezu ako bežala svoj posledný úsek na tom slnku. Nikde nič, len kukurica, unavená Teri a ja som vedela, že na odovzdávku štafety to má ešte strašne ďaleko,” dodala Janka.

Každá pre každú
“To, čo nás však všetky hnalo obrovskou silou dopredu, bol náš tím. Urobili by sme preň všetko. Boli sme najlepší tím na svete. Pomáhali sme si, podporovali sme sa. Tá druhá bola pre každú z nás tá najdôležitejšia,” hovorí Saška. Toto len tak na žúre s kamarátkami nezažijete. Myslím, že ani my v SHEruns tíme sme netušili, že niečo takéto zažijeme. “Nikto od novozaloženého klubu nečakal takú vôľu behať, posúvať sa každý kilometer ďalej a ďalej. Nikto neveril, že sme až tak silné a vytrvalé, nápomocné každá pre každú. Veľa z nás sa nepoznalo pred pretekom. No spolupracovali sme spolu, ako keby sme sa poznali roky rokúce. A popritom kopec smiechu a zábavy,” dodáva Simča, najmladšia členka tímu.

Pocit v cieli musíte zažiť
Naša matná nesmelá predstava o cieli na pláži v Bratislave sa naplnila v nedeľu, 18. augusta krátko po 19tej hodine, keď za veľkého potlesku a so slzami v očiach sme spoločne dobehli a dokonca nie posledné. Po 32 hodinách nespania s priemerne 30-timi kilometrami v nohách sa stala dojímavou skutočnosťou. Zážitkom na celý život a dokonalou radosťou. Ten pocit môžete zažiť aj vy! Každá jedna. Behanie nie je privilégium zopár vyvolencov. Bežať môže každý. Stačia tenisky. Ak neviete ako na to, príďte si zabehať s nami.