Od kristov po teroristov

Zachránili ženu v bezvedomí. Keď sa prebrala, povedala, že sa cíti mŕtva. Opísala im, ako išla s piatimi deťmi na popravu. Nemci jej ratolesti strieľali a žartovali pritom. Posledný zostal maličký chlapček. Fašista posunkami prikázal, aby dieťatko vyhodila do vzduchu, pretože tak ho chcel zastreliť. Matka preto dieťa hodila o zem takou silou, aby ho usmrtila. Aby Nemec nestihol vystreliť. Tu prestávam čítať. Vonku je síce slnečná augustová nedeľa, no cítim duševný mráz. Zahľadím sa kamsi dostratena mestského parku, počúvam šum lístia a šum myšlienok. Je to len jedna zo stoviek spomienok prevažne ruských žien, ktoré zažili druhú svetovú vojnu. Len malá ukážka hrôz, o ktorých mnohí netušia. Hrôz, ktoré človeka mali poučiť, ale nepoučili. Postačí sa pozrieť na súčasný nepokoj vo svete...
 Napokon zatváram knihu nositeľky Nobelovej ceny za rok 2015 Svetlany Alexijevičovej – Vojna nemá ženskú tvár. Určite by mohla, pri všetkej úcte, nahradiť hŕbu iných kníh z povinnej literatúry školákov. Nech vedia, čo spôsobuje ľudská zlomyseľnosť. Nech vedia, že aj malý zárodok hnevu v jednom ľudskom tele môže spôsobiť katastrofu pre desiatky, stovky či tisíce iných ľudí.

Nedávno som si uprostred noci pozrel pozoruhodný film 12 rokov otrokom, ocenený viacerými cenami vrátane Oscara či Zlatého Glóbusu – s hudbou famózneho Hansa Zimmera. I keď ma únava už lámala do spánku, nedalo sa. Pravda ma prebrala. Holá a bez gýčovej hollywoodskej sentimentálnosti podaná pravda o tom, ako sa kedysi Američania správali k černochom. Napríklad keď dobrosrdečný a inteligentný černoch musel ako majetok belocha bičom mlátiť nevinnú mladú černošku po nahom tele dovtedy, kým z jej chrbta nestriekala krv a neodpadávali kusy kože. Či ako matke vzali deti a pred jej očami s nimi obchodovali ako so zvieracími ratolesťami. Viem si predstaviť filmový predmet v učebných osnovách, cez ktorý by si študenti aspoň raz týždenne pozreli hodnotný film a rozprávali sa o ňom. Nech vedia... A nech nezabudnú.

Moderný človek sa odcudzil sebe, ľuďom aj prírode, podotkol už v minulom storočí psychoanalytik Erich Fromm (1900-1980). Podľa neho sa človek premenil v tovar a jedinec svoju bezpečnosť zakladá väčšinou na tom, že sa čo najtesnejšie primkne k stádu – že sa od neho nelíši ani myslením, ani cítením, ani správaním. A skutočne, koľko ľudí sa stáva iba príslušníkmi nejakej ideológie, ktorú presadzuje určitá skupina. Či už politická, náboženská a podobne. Často už aj drobné a navonok bezvýznamné skupinky mladých. Takto strhnutý človek nemusí uvažovať a prichádzať veciam na koreň, zvažovať, čo je dobré a čo zlé – čo urobiť a čo odmietať vykonať. Slepo preberá niekým vytvorené a často aj generáciami odovzdávané pravdy ako neomylné a predstavujúce správnu cestu. Nečudo, že aj teroristi vnímajú svoje činy za dobrú, ba až posvätnú voľbu.

Či už ľudské zverstvá vidím vo filmoch, čítam o nich v knihách, alebo sa o nich dozvedám z médií, pýtam sa sám seba, čo s tým. Uvedomujem si, že som len makové zrniečko vo veľkom vreci, no to je predsa väčšina z nás. A odpoveď, pochopiteľne, nemám. No pýtam sa a rozmýšľam o tom každodenne. Nie sme dokonalé stvorenia a dokonalý svet ani nikdy nedosiahneme. Ale určite existuje cesta, ktorá vedie k akému-takému mieru, pokoju a tomu ostatnému, čo robí život na Zemi krásnym.

„Dôležité je neprestať sa pýtať.“ (Albert Einstein)


Text: Marcel Páleš 

Foto: Miroslav Trimay