Od fetu k záhradke, od automatov k charite

„Kedysi som fetoval, dnes načerpávam energiu tu,“ vysvetľuje mi Roman a ukazuje na starostlivo upravenú záhradku. Stojíme v Zákamennom, zo všetkých strán nás objíma oravská krajina, ktorá ma vždy nanovo fascinuje. Roman žije v domácom sociálnom zariadení, kde možno listovať viacerými pohnutými osudmi mužov. Našťastie, ten jeho sa pohol správnym smerom.

 Kým sa Roman nepohne, teda kým nevykročí, ani by ste nepovedali, že ho nohy neposlúchajú rovnako ako drvivú väčšinu z nás. Jeho chuť pohybovať sa a túžba žiť však zastierajú akékoľvek zdravotné problémy. Chvíľu hľadíme na šikovne učesanú záhradku, z májového slnka a oravskej nádhery nasávame pozitívnu energiu a Roman mi rozpráva o viere. Navštívil rôzne pútnické miesta mimo Slovenska, o akých som ani netušil. Obdivuhodné. Od fetu a stavov stratenosti dospel sem, ku skutočnej radosti srdca, k úprimnému úsmevu, k nádeji a viere, čo ho dnes robí silným a šťastným. Spolu zájdeme aj do kaplnky- zariadenia, ktoré je nateraz jeho domovom. Navštívený duchovný priestor aj vďaka Romanovi vyzerá božsky a vyžaruje pokoj. On síce nie je rezbár od kosti, ale pre kaplnku vytváral dlhé mesiace jedinečnú krížovú cestu. Určite sa v nej ukrýva aj tá jeho životná cesta. Krížová. 

Prednedávnom som stál vo zvolenskej charite sv. Alžbety. S riaditeľkou, sestrou Patríciou, som sa rozprával o mozaike ľudských osudov, ktoré sa tam križujú. Jeden z nich mi rozpovedal aj bývalý bezdomovec Milan. Svetlá výnimka, ktorá dokázala zvrátiť svoj osud. Samozrejme, vďaka pomoci ľudí z charity. Milanovou topkou boli kedysi hracie automaty a s nimi súvisiace problémy. Prišiel o všetko, teda od rodiny až po strechu nad hlavou. Teraz však predo mnou sedel v čistom, úhľadný, na tvári mal úsmev a v srdci pokoru. Karta sa obrátila.

Dlhé mesiace som si písal s väzňom, ktorému sa napokon po rokoch podarilo dostať sa na slobodu. Jeho vnútorná premena, ktorá sa udiala aj zvonka, je tiež pozoruhodná. Mrazilo ma, keď mi v listoch opisoval stavy, v ktorých dospel k rozhodnutiu ukončiť život, čiže stavy, keď to celé plánoval a keď sa mu v hodine dvanástej udialo akési duchovné prebudenie. Ako mocne aj z jeho osudu kričí nádej. Nádej na zmenu, nech to s ním vyzeralo akokoľvek nedobre a beznádejne. Podobne ako s chlapcom Lukášom, ktorého rodinu som navštívil v Brezne a ktorý je od vážnej autonehody s ťažkým zdravotným stavom v bdelej kóme. Odkázaný na starostlivosť predovšetkým matky. Pokroky v liečbe sa stali behom na dlhú trať, vyžadujú trpezlivosť a lásku. Ale nádej bliká, i keď máte pocit, že sa pozeráte na polomŕtveho človeka. Práve nádej ho zo života nepúšťa.

Človek je ako tá záhrada, ktorá môže byť aj niekoľko sezón spustnutá. Postačí však nádej a zmena sa stáva otázkou času. Niekedy nám pomôžu iní, inokedy sa udeje čosi v našom vnútri, alebo sa jednoducho život zvonka zatočí úplne iným smerom a my s ním. Ako raz povedal starý dobrý Dostojevskij, žiť bez nádeje znamená prestať žiť.

Text: Marcel Páleš
Foto: Miroslav Trimay