Ochotní ľudia stále žijú

„Kam pôjdeme?“ lámali si hlavu Sára s Dávidom. „Nechoďme ďaleko,“ ozvala sa zamyslene Sára. Zádumčivo hľadeli do mapy s vyznačeným historickými pamiatkami. Spolu precestovali tisíce kilometrov. Spája ich množstvo najrozličnejších zážitkov. Ľúbia sa. Vidieť to na nich. „Poďme do Zlína alebo Luhačovíc,“ rozhodla sa Sára, „pôjdeme do kina alebo sa zastavíme v našej obľúbenej cukrárni.“ „Dobre,“ súhlasil s úsmevom Dávid. Zlín a Luhačovice sú mestá, kam sa vyberú vždy, keď nemajú lepší nápad. Milujú pokoj a srdečnosť ľudí na Morave a históriou dýchajúce mestečká.

V Zlíne zastavili na starom známom neplatenom parkovisku. V okolí panovala atmosféra pokojnej soboty. Slnko hladilo svojimi lúčmi ľudí kráčajúcich po uliciach. Sára s Dávidom zamierili do kina. Rozhodli sa vymeniť históriu za oddych pri komédii. Urobili dobre. Režisér filmu stavil na svojský humor. Nie je veľa filmov, ktoré dokážu človeka naozaj pobaviť. Tento bol podarenou výnimkou.

Čas plynul veľmi rýchlo. Keď zaľúbenci opustili kino, vonku vládla tma. Okolo nich preletela sanitka. Zastavila neďaleko. Na zemi ležal muž a odmietal sa postaviť. Zrejme zaúradoval alkohol, ktorý je pre mnohých jediným zmyslom života. Pomaly zabíja dušu i telo.

Sára s Dávidom prešli okolo neho držiac sa za ruky. Šli hľadať ubytovanie. „Je neskoro, neviem, či nás niekto ubytuje,“ vzdychla Sára. „Zlatko, neboj,“ odvetil so žiarivým úsmevom Dávid. Cesta plynula neuveriteľne pomaly. Pozerali na všetky informačné tabule. Tma situáciu značne komplikovala. Ponuka bola obmedzená. Ako naschvál nachádzali len množstvo predražených hotelov. „Pôjdeme domov, nie je to ďaleko,“ tvrdila Sára. Zrazu sa pred nimi objavila tabuľa s nápisom Ubytovanie. Zaparkovali auto a vošli do zafajčenej miestnosti.

Privítali ich dvaja milí a usmiati manželia. „Potrebujeme ubytovanie, lebo už sa nám nechce ísť ďalej,“ povedal Dávid. „Máte niečo voľné?“ spýtal sa. Majiteľka sa zamyslela a vraví: „Zistím situáciu, možno sa niečo nájde,“ povedala. Martin so Sárou si sadli, objednali pivo a ľahkú večeru.

„Máme tu menší problém,“ oznámila majiteľka, „izba je voľná, ale predchádzajúci návštevníci v nej zanechali obrovský neporiadok.“ Sára s Dávidom na seba smutne pozreli. Boli unavení a Sáre bola neskutočná zima. „Už som si dal pivo,“ skonštatoval Dávid. O chvíľu sa dozvedeli, že v ubytovni mali akciu a personál je unavený. Pani majiteľka pozerala na ich smutný výraz. Na jej tvári bolo vidieť neskutočnú únavu a túžbu po horúcej sprche a pokojnom spánku. Napriek tomu povedala, aby počkali.

O chvíľu niesla v ruke vedro a metlu. Tínedžeri v krčme sa hlučne zabávali. Vo vzduchu sa vznášal pach cigariet. Sára si položila hlavu na Dávidove plece. Čakali a posediačky pomaly zaspávali. Po hodine konečne prišla pani a chystala sa ukázať im izbu. Na chodbe panoval zápach, ktorý prichádzal z otvorených dverí toalety. Izba bola zariadená v robotníckom štýle, ale obliečky boli čisté. Zodpovedala cene, ktorú chceli za jednu noc. Stála neuveriteľných 150 korún. V tej chvíli to bolo dvom mladým cestovateľom úplne jedno. Boli radi, že majú kde prenocovať. Pani sa usmiala a odišla. Zaľahli do postele a začali sa smiať. „Tak toto sa nám ešte nestalo,“ zhodnotila situáciu Sára a vypustila drobného pavúčika prechádzajúceho sa po stolíku. Atmosféru v miestnosti a celej ubytovni označili slovíčkom „antisexi“. „Asi po stý raz zaznelo: „Nabudúce si to naplánujeme!“ Napriek tomu cítili vďaku voči milej pani, ktorá kvôli nim prekonala únavu a pomohla im. V tej chvíli jej bolo určite jedno, koľko peňazí dostane. Pokojne mohla dať prednosť pohodliu a odmietnuť ich. No neurobila to. Ľudia ochotní pomôcť stále žijú.

MIMI

Foto: flickr/Camdiluv (available under a Creative Commons license)