Oblečená mŕtvola
Ďalší opitý, čo nemal šťastie, pomyslel si vyšetrovateľ nadporučík Vaslák, keď dostal správu, že na ľade v ohybe rieky pri jednom baníckom mestečku našli úplne stuhnutú mŕtvolu chlapa, na ktorom nevidieť stopy násilia.
Na východe republiky žiadna zvláštnosť. Chlap sa ožerie, zaspí, kde mu napadne, a zmrzne, ani nevie ako. Obhliadajúci lekár súdil, že muž ležal na ľade niekoľko dní. Odhad sťažovala skutočnosť, že posledné dni tuhé mrazy výrazne poľavili, ale stále ešte mrzlo. Podľa dokladov hneď zistili, o koho išlo - bol to miestny baník Daniel Kadlečík, otec dvoch detí, po ktorom miestne oddelenie polície už pátralo. Jeho manželka totiž pred troma dňami prišla na políciu oznámiť, že manžel sa už štvrtý deň nezdržiava doma. Aj keď dokáže vyviesť všeličo, toto jej ešte nikdy neurobil. Preto sa bojí, či sa mu toho 13. februára, keď ho videla naposledy, niečo nestalo.
Policajtom sa vyžalovala, že s mužom pracuje v jednom podniku, ale z času na čas sa mu pritrafila absencia. V ten večer, keď ona prišla z práce aj s deťmi, ktoré nechal v škôlke, našla ho doma úplne opitého už v pyžame. Bol agresívny, chcel ju biť. Pohádali sa. Naštvala sa, zobrala auto, naložila deti a odišla k matke. Vrátila sa na druhý deň, zistila, že muža niet. Musel sa obliecť a voľakde pokračovať v ťahu, lebo z jej skrinky vzal 500 korún, tvrdila. Od toho času ho nevidela.
Vaslák si ešte raz prečítal záznam jej výpovede a čakal na výsledok pitvy. Z obhliadky miesta činu totiž už vedel niektoré detaily - lekárovi neušlo už na ľade, že posmrtná stuhlosť bola narušená. Nuž a policajti, ohliadajúci široké okolie, si všimli akýsi pás, ktorý sa tiahol od brehu rieky až na miesto, kde nebohého našli. Na kryštálikoch ľadu videli akési oranžové vlákna...
Podozrenie nieže vzrástlo, ale sa len upevnilo, keď vyšetrovateľ dostal pitevnú správu. Kadlečík bol zabitý niekoľkými ranami nožom do chrbta. Rany boli smrteľné a bolo zrejmé, že nezomrel na mieste, kde ho našli, lebo šatstvo mal len minimálne zakrvácané a s mŕtvolou sa podľa škvŕn manipulovalo ešte mnoho hodín po smrti. Vtom čase už Kadlečík bol, takpovediac, dosť stečený z krvi. Hypotéza, že ho ktosi zabil niekde inde a privliekol ho na čomsi, čo bolo oranžové, až do stredu zamrznutej rieky, zdala sa byť dosť reálna.
Tak si mladú pani Kadlečíkovú trochu podám, pomyslel si Vaslák. Bol ďaleko od toho, aby manželke hovoril o príčinách smrti jej manžela. Zato sa jej opýtal, čo majú doma oranžové. Vyvalila oči.
"Povedzme deku?" Očividne znervóznela.
"Nič také sme doma nemali, " hlesla.
Vaslák si ju pozorne obzrel. Útle ramienka, aj s nohavičkami nemala viac ako 45 kilogramov. Skôr žieňatko, ako žena. Od ich bytu do stredu rieky bol takmer kilometer a Kadlečík mal dobrých 80 kilogramov. Musela mať pomocníka, utvrdil sa v duchu.
Keď to všetko porozprával prokurátorovi, ten súhlasil s domovou prehliadkou. Kadlečíková bola vzorná gazdinka. Všetko sa ligotalo. Prezreli príborník - nič. Všetko vyleštené. Vrátane nožov. Chodby, záchod, kúpeľňa bez stôp krvi.
"Kde spával manžel?" opýtal sa.
"Od istého času tu, na váľande v obývačke," šepla Kadlečíková. "Už som ho nevedela vedľa seba vystáť."
Prizrel sa bližšie a bolo to jasné - na poťahu boli viditeľné tmavšie škvrny. Bol si istý, že sú od krvi. Ba keď trochu stlačil perá váľandy, na niektorých miestach cítil vlhkosť a vlas poťahu bol už na pohľad akoby vyšúchaný. Niekto sa očividne usiloval škvrny po krvi odstrániť.
Kadlečíková bola nervózna, ale aj na takmer priame otázky odpovedala jednoznačne. Ona s mužom v byte nebola, bola u mamy aj s deťmi, to sa predsa dá dokázať. Bolo jej jasné, že ju podozrievajú z vraždy. Kadlečíková mala pravdu. Jej alibi sedelo na minúty a navyše bola povahovo tvrdý oriešok - Vaslák už nepredpokladal, že by aj po pár dňoch vyšetrovacej väzby "zmäkla ". Neostávalo nič iné, len ju pustiť a obzrieť sa po okolí.
Nechal preveriť jej dvoch bratov, vyzvedal po susedoch a netrvalo dlho, už mali jasnú stopu na jej brata Juraja. Takisto robil v závode a Kadlečíka nenávidel, to bolo všeobecne známe. Navyše, v ten večer, hoci mal popoludňajšiu šichtu, asi dve hodiny ho v závode nikto nevidel. Jednoducho zmizol.
"Ja som sa aj čudoval", primäl sa vrátnik, "kde je, lebo v telke išiel perfektný hokej a Juro bol na hokej priam maniak. Nechcelo sa mi veriť, že by si nechal zápas ujsť. V závode však určite nebol. Keby bol, tak sedí s nami pri telke, to mi môžete veriť" zaprisahal sa vrátnik.
Tak to verím, pomyslel si Vaslák. Smena, nesmena, hokej je prednejší... Išiel teda po Juraja a priamo sa ho začal pýtať, kde v ten večer bol. Juraj, prirodzene, vedel, že mu zomrel švagor a že bol zavraždený.
"Pozeral som hokej, " priznal. "Ale v závode to nejde, tam každý len kibicuje. Tak som si odskočil domov."
"Kto vám to dosvedčí? Žena?" vybafol Vaslák.
"Prosím vás, keby to žena vedela, tak ma zožerie. Vy si myslíte, že som Kadlečíka zabil? Som rád, že skapal, ale ja som to nebol. Viete čo, choďte sa opýtať do potravín u nás na rohu. Tam som si bol po ceste zobrať dve pivá k hokeju, videla ma fúra ľudí. A keďsom bol v potravinách, nemohol som vraždiť švagra u sestry doma, to dá rozum." Mal svätú pravdu a železobetónové alibi. A predsa jeho overovanie v potravinách nebolo zbytočné. Všetky ženské v obchode totiž už vedeli, že ide o vraždu. A jedna z nich pošepla: - "Však Kadlečíková mala frajera, takého cucáka o osem rokov mladšieho, to neviete?"
Namôjveru, Vaslák to nevedel. Ale bola to pravda. Ďalší jej kolega z roboty. Veľmi sa im hodilo, že Kadlečík chodil na smeny, ale Kadlečíková iba na rannú. Deti vždy dali k mame a doma si užívali. Kadlečíková sa mu sťažovala, že ju muž bije a on stále tvrdil, že to tak nenechá. Nuž čo, ten "cucák", mladý projektant Zozulák, sa priznal. V ten večer Kadlečíková prišla k nemu aj s deťmi. Tie nechala v aute, lebo býval s mamou. Zapískala mu do okna a povedala, že sa sťahuje k matke, lebo ju Kadlečík zasa chcel biť. Rozčúlil sa, ona ho upokojovala, že však ho pozná, zajtra príde s prosíkom, aby sa k nej vrátil...
Sľúbil teda, že to nechá tak. Ale keď odišla k matke, nedalo mu. Zobral nôž a išiel k nim domov. Kľúč od bytu mal dávno. Nehlučne otvoril dvere a už z chodby počul, ako ten ožran chrápe. Bol oblečený v pyžame. Zobudil ho. Nebolo s ním reči, iba nezrozumiteľne bľabotal. Neovládol sa. Bodol. Raz, dvakrát, viackrát. Kadlečík ostal ležať bez pohybu a silno krvácal. Trvalo to len chvíľku. Videl, ako z neho uniká život. Nevydržal to, ušiel z bytu, v silnom mraze sa túlal po predmestí a rozmýšľal, čo ďalej. Bolo mu jasné, že musí mŕtvolu dostať z bytu, aby Kadlečíkovú zachránil. Miloval ju.
So sebazaprením mŕtvolu obliekol, krvavé veci popchal do plecniaka, časť strčil pod váľandu. Čo mohol, vyčistil. Kadlečíka zabalil do deky a v hlbokej tme niesol k rieke. Potom už nevládal, ťahal ho po deke a nechal tam, na ľade. Dúfal, že si to budú vysvetľovať ako opileckú šarvátku. Že ho niekto dopichal. Stáva sa to predsa, no nie? Veci spálil. Aj tú oranžovú deku. Ale Kadlečíkovej musel na druhý deň zatelefonovať. Povedal jej, že už je po všetkom, len musí zlikvidovať tie veci z váľandy a ešte očistiť, čo sa dá. Potom už môžu len dúfať. Dúfali zbytočne.
Vaslák bol spokojný, že má vraha. Ale aj nespokojný, že zle odhadol Kadlečíkovú. Tá ženská mala nervy zo železa. Nepriznala by nič ani za svet.
ONDREJ ŠIMÚNY
Pekné čítanie
