O tom, že odpúšťať sa má...

Niekedy človek nevie, čo so sebou. Stáva sa, že sedí a len tak pozerá do prázdna. Rozmýšľa nad spomienkami, nad tvárami ľudí. Vynárajú sa mu obrazy starých častí seriálu jeho cesty životom. A čo ďalej? Je to otázka, ktorú si položí nie jeden človek, ktorý zažije boj a utrpenie. Spomienky sú na to, aby sme spomínali na dobré časy, ktoré sme prežili. Je ťažké v zlom nájsť dobro, ale ak si to uvedomíme, rýchlejšie sa zmierime s osudom, ktorý nás postretol.

Volám sa Michaela a celý život som nechápala, prečo som sa musela stať jednou z hlavných postáv v osude druhého človeka. Teraz to už viem. Postavila som sa zoči – voči osudu, ktorý mi bol predurčený.

Mám 21 rokov a vyrastala som v rodine s milujúcou mamou, s úžasným bratom a do istej chvíle aj s otcom, ktorému som už dnes odpustila.

Moja mama

Bola som jediná dcéra. Tým, že som bola najmladšia, stala som sa miláčikom celej mojej rodiny. Keď som bola malá nechápala som súvislosti, ktoré sa okolo mňa diali. Prečo moja mamka bola stále nešťastná, prečo plakala na lavici pri okne a nepríčetne sledovala životy iných ľudí. Nerozumela som tomu, lebo ma od všetkého chcela ubrániť. Milovala nás - svoje deti, ktoré chcela urobiť šťastnými aj za cenu trápenia jej samej. Moja mama je úžasný človek a patrí jej jednoznačne titul najlepšia mama na svete. Mali sme všetko po čom sme ako malé deti túžili. Nemali sme nikdy toho veľa, ale mne a bratovi to stačilo. Učila nás k slušnosti a hlavne k láske k vzdelaniu, lebo nech si myslí, kto chce, čo chce – škola je základ života. Mám to šťastie, že je pri mne stále, keď ju potrebujem. Pomáha mi a veľakrát sa obetuje, za čo si ju nadovšetko cením. Je všetkým, čo mám. Oporou, útechou.

Môj otec

Myslel si, že silou a alkoholom sa stane najlepším rodičom a na základe toho som ho nikdy nevnímala ako otca samotného. Nevedela som, čo je otcovská - rodičovská láska, nepoznala som, čo je rodinná dovolenka. Pamätám si akurát vôňu piva a borovičky. Človek sa nad tým teraz usmeje, ale pocit strachu a bolesti v srdci ten nikdy nevymizne.

Nie raz sa stalo, že sme čušali všetci traja v izbe a tvárili sa, že spíme len, aby sme nemuseli počúvať oplzlé nadávky na opačné pohlavie. Moja mama nás predtým chcela ubrániť, ale nie vždy sa to podarilo. Trpela a my s ňou, aj keď sme jej dodávali silu detskej lásky. Keď bolo treba byť ticho, boli sme. Keď sme mali ísť spať, bez zaváhania sme skočili do postele. Naučili sme sa rýchlo neklásť odpor, lebo to bolo jediné vykúpenie pre nás. Roky utekali a ja s bratom sme vyrástli natoľko, že sme sa vedeli postaviť svojmu nepriateľovi a odporovať. Nič sa síce nezmenilo, ale aspoň moja mama vedela, že sme tu nato, aby sme ju ochránili.

Chcela sa rozviesť, veď už bol aj najvyšší čas. Ja som mala vtedy 12 rokov, ale môj otec vážne ochorel. Dostal rakovinu hlasiviek. Ľútosť nad človekom, ktorý si to nezaslúžil nás oslabila, že sme sa s malou dušičkou vrátili do stereotypu nadávok a opovrhovania. Verila som, že táto skúška života ho zmení a my budeme konečne plnohodnotnou rodinou, po ktorej sme všetci túžili. Lenže človek mieni a pánboh mení. Otec vyzdravel a všetko bolo späť.

Radikálny krok prišiel o 4 roky. Z mamy sa stala konečne odhodlaná, silná žena, ktorá už vedela, čo musí urobiť. Rozviedla sa. Ďalšie roky boli najúžasnejšie v našich životoch. Vracali sme sa domov s úsmevmi na tvárach a s pokojom v duši, že nemusíme vchodové dvere otvárať so strachom, či je otec doma a v akom stave.

Osud vie nadeliť mnoho rán a ďalšia prišla, keď otcovi zistili druhýkrát nádor na črevách.

Plakala som, veľmi som sa bála, čo s ním bude. Niekto si možno myslí, že taký človek si ľútosť nezaslúži, ale verte mi, sme tu na to, aby sme zabudli a odpustili a keď sa dá pomohli. Viem, že sa nezmení a viem aj to, že si to nezaslúži, aby sme sa o neho starali. Ale viem jedno, človek je silný natoľko, aby prekonal svoju minulosť a aby si v budúcnosti mohol povedať, odpúšťam ti, lebo aj ty si len človek. Jednou z hlavných postáv v jeho živote som sa stala hlavne preto, lebo život vie, že dokážem odpúšťať.

Michaela Luxová