November

November je najsmutnejší mesiac roka, prikvačia hmly, pusto je v poli.
Je to typický jesenný mesiac, keď aj potočné vŕby sa musia rozlúčiť s poslednými lístkami. Les vtedy vyhrieva tlejúce lístie, šuchoce pod nohami a zakrýva posledné strnulky a pôvabnice, ale pri pníku ešte i michalky.
Začalo sa akési jesenné upratovanie, keď všetko raždie, zhnité plody aj perie roztrhaných vtákov zaveje lístie. Všade je mĺkvota.
Od Váhu smerom na siatiny letia havrany. Ráno presne v určitú hodinu sa vznášajú  ich mrákavy a prv, jako sa zošerí, rovnako tak húfne a v rovnaký čas sa vracajú.
To však už nie sú tie krkavce, ktoré sa v lete bíjali o hniezdo. Naše vrany vraj zimujú vo Francúzsku a ornitológovia v Belfortskej bráne, medzi Vogézami a Ju- rou, ich narátali za rok až tridsať miliónov. K nám prilietavajú havrany z Poľska a z Povolžia.
Ale to len občas je november taký smutný. Zvyčajne je to pokojný listopad. Mám rád ten čas zberu číroviek a michaliek a rád sa prechádzam karpatským lesom.
V jeseni padajú v lese zlaté dukáty. Viem, to sa len tak hovorí, keď opadáva lístie, ale  naozaj akoby dukáty. Pravda, dub či buk zhadzujú prosťučké lístky, hnedé, ale zato sa ho navŕši na piaď. Šuchoce a šuchoce pod nohami. Radosť je kráčať po lesnom chodníku.
Šustie, ešte čerstvo preslnené z vršiakov, vydáva zvuky, ako keby bolo z porcelánu. Doslova cvendží, pravda, potichšie, veď je iba šústim. Možno si len šustí z poslednej životnej roztopaše, ale mne sa zdá, že v ňom cvendží zvyšok života. Je dovysoka, akoby nadýchnuté pod stromami. Nohy sa mi zabárajú do jeho teplej periny a vyplašili ježka. Všetko živé, určené na odovzdanie štafety jari sa pozarýva a hľadá jediný cieľ - prežiť a na jar založiť potomstvo.
Aby sa opätoval ten pestrý život lesa ako vlani, ako pred miliónmi rokov, ako ešte  skôr, ešte prv, ako sa človek vytiahol na špičky nôh a na vrchol tvorstva.
Posledné opadáva konárie - v závetrí. Ale aj to už má naliate pupence nového  života. Zazimovali sa gény odkazu  a chystajú sa prečkať pľúšť, aby len čo im to impulz kozmického boha napovie, vyrašili do nového života. Tak ich vypeľhali a vnukli im tajomstvo pred  svojou smrťou rodičovské staré žlté listy. Prevtelili do nich svoju zeleň listovú a samé si neponechali nič, čo ich držalo pri živote. Čo je to za pud sebazáchovy, čo je to len za tajomstvo, že treba umrieť, aby prežili oni, potomci?
Aj dub, ktorý si akýmsi fígľom podrží lístie aj cez zimu, bez ohľadu na tento truc splnil  svoje poslanie, aj on už vychoval nové babulence na končekoch prstov. Nie, neodíde staré pokolenie, kým nevychová svojich nástupcov, kým nemá zábezbeku pokračovania veľkej epopeje života, toho nekonečného, večného tajomného javu, nad ktorým žasneme a opájame sa ním.


Jozef Marek