Nočná mora každého detektíva...

Strhujúci detektívny príbeh, v ktorom Bernard Minier dokazuje svoj rozprávačský talent. Je svižný, nenudí a navyše je tu stále sympatický Martin Servaz.
Sestry je nový román, v ktorom sa Servaz, začínajúci kriminalista, púšťa do vyšetrovania dvojnásobnej vraždy. A črtá sa nočná mora, ktorú máva každý policajt, keď sa prípad z minulosti, nevyriešený prípad, prepojí s tým súčasným. Naozaj ste vtedy urobili všetko pre dolapenie vraha?
Skutočne môžete mať čisté svedomie, že ste nemohli urobiť ešte viac?!

Píše sa rok 1993 a Servaz začína pracovať na polícii...
V lese našli pripútané k stromom telá dvoch sestier oblečené do šiat na prvé prijímanie. Scéna ako vystrihnutá z trileru Erika Langa, autora drsných krimi románov. Nepodarí sa ho však usvedčiť a vyšetrovanie je plné pochybností.

O dvadsaťpäť rokov neskôr otrasie verejnosťou podobný prípad záhadnej vraždy ženy v bielom. Šokovaný Servaz je priam posadnutý hľadaním súvislostí medzi oboma prípadmi – usvedčili vtedy skutočného vraha?
Minulosť sa mení na trýznivú nočnú moru...

Sestry je klasická minierovka, ktorá nás však vracia aj do minulosti, aby sme si uvedomili pár vecí: vtedy ešte neexistoval internet a nevedeli sme sa k niektorým faktom dostať doslova pár kliknutiami. Neexistovalo skúmanie DNA, ani mobily, či niektoré špecifické vyšetrovacie metódy. Z dnešného pohľadu to môže vyzerať ako detektívny pravek. A napriek tomu museli pátrať po zločincoch a robiť všetko pre ich dolapenie...

Začítajte sa do nového krimiprípadu Sestry:

Kde zmizol kríž

Ten zlý sen, čo mal trvať dvadsaťpäť rokov, sa začal v podobe dvoch mladých dievčat v bielych šatách. V to ráno daždivá obloha s odtieňmi sivej a perlovo sivej, prechádzajúcimi do čiernych mrakov, čo prichádzali od západu, bola beznádejne neľútostná. Kvapky bubnovali na strechách vozidiel, keď zastali na malom parkovisku v univerzitnom mestečku, a lejak ich sprevádzal až po miesto ohraničené páskou v lesíku na juhu ostrova. Ďalej za stromami sa strážnici pokúšali natiahnuť plachtu, aby ochránili miesto zločinu pred prudkým dažďom. Dvaja z nich zatiaľ držali nad mŕtvymi dáždniky. Vtom sa plachta nafúkla, vytrhla sa im z rúk a ovinula sa okolo jedného kmeňa. Strážnici bežali za ňou. Technik bez ohľadu na to fotografoval a bledé svetlo bleskov bičovalo obidve telá, šaty nasiaknuté vodou, lesknúce sa kmene, premočenú zem, aj sám dážď a tmavé siluety policajtov v uniformách. Servaz si povedal, že v takom počasí nebude možné uchrániť miesto zločinu.
Len čo prišiel Kowalski, začal v tom zmätku robiť poriadky a usiloval sa zaviesť hierarchiu, aká musí existovať na každej scéne zločinu. Najprv vyhrešil mladého strážnika, ktorý fajčil pri telách, oči mal červené a celý sa chvel. Potom sa obul do tých, čo bojovali s plachtou, až sa im ju napokon podarilo upevniť na kmene. Prikázal roztiahnuť ďalšie dve plachty, nie proti búrke, ale aby ochránil scénu pred zvedavcami – väčšinou to boli študenti z blízkeho univerzitného mestečka – a pred objektívmi novinárov. Policajnému fotografovi oznámil, že potrebuje zábery celku, z bližšej vzdialenosti a aj podrobné, prikázal mu zabrať aj skupinku a čísla áut na parkovisku univerzitného mestečka.
Servaz tam v daždi a medzi stromami prežíval absolútnu hrôzu. Kruté záblesky dodávali dvom mladým telám čosi rušivé, až hypnotizujúce. Takmer sa mu zdalo, že sa odrazu prebudia, zdvihnú hlavy a pozrú sa naňho mŕtvymi očami.
Kowalski naňho kývol a brodili sa v blate k súdnemu lekárovi, pokúšali sa zanechať čo najmenej stôp, čo bolo v tom chaose len zbožné želanie.
– Zdravím, inšpektor, – ozval sa doktor čupiaci pri telách, ani sa neobzrel.
– Zdravím, doktor, – odvetil Kowalski. – Tuším sme vám pokazili víkend.
– Budúcu sobotu sa mi vydáva dcéra, aspoň som sa uvoľnil.
Lekár odhrnul vlasy jednej obeti a elektrickým lampášom jej zasvietil na mokrú šiju. Servaz prehltol. Mokré vlasy, ešte takmer detská tvár a to preoblečenie spôsobili, že vyzerala ako desivá bábika v ľudskej veľkosti. Vo svetle lampáša bolo vidieť každú kvapku vody na jej nevinnej tvári, aj maličkú vyrážku a ten najmenší detail – napríklad dlhé plavé mihalnice, na ktorých sa perlil dážď, až sa mu zazdalo, že sa zachveli. V jednom okamihu si naozaj myslel, že otvorí oči.
– A teda?
– Chvíľočku, – povedal lekár.
Postavil sa. Bol od nich menší, dokonca menší od všetkých prítomných mužov, ale vyžarovala z neho autorita. Volal sa Klas.
Obrátil sa k druhému telu oproti, vzdialenému tri metre.
– Vychádzajúc z toho, čo vidím, hoci nechcem vytvárať predčasné závery, si myslím, že ten alebo tá, kto to urobil – no ženská hypotéza sa mi zdá málo pravdepodobná s ohľadom na potrebnú silu – tu čakal na dievčatá. Prišiel zozadu... a udrel túto (ukázal na dievčinu, ktorú práve preskúmal a ktorá mala neporušenú tvár) veľmi silno do zadnej časti lebky. Ihneď musela stratiť vedomie.
Tá druhá sa zrejme obrátila a udrel ju do tváre... Potom sa na ňu vrhol. Prečo – to mi poviete vy.
Klas si utrel sklá okuliarov. Kľakol si k druhému telu, prstami v rukaviciach opatrne nadvihol bradu. Servaz mal pocit, že sa mu ohryzok zasekol niekde v hltane. Na okamih odvrátil pohľad, potom sa znovu pozrel na opuchnutú masu. Dievčina bola nielen zavraždená, stala sa terčom zúrivosti, úplne dementnej krutosti. Jej nos, očné oblúky a líca boli pod údermi rozdrvené ako zemiaky na pyré, oči sa jej stratili pod takými opuchnutými viečkami, že mihalnice už nebolo vidieť, a polovicu zubov mala vybitých. Takýto strašný pohľad sa nedal racionálne vysvetliť. Obraz zneucteného života, napľutie do tváre ľudstva. Servaz cítil, ako ho striedavo oblieva horúčava a chlad, akoby mal hlavu v ohni a v žalúdku ľad. Nohy sa mu podlomili, až sa bál, že omdlie. Zhlboka sa nadýchol a povedal:
– Prečo sa vyzúril iba na jednej? – spýtal sa a všimol si, že hlas mu znie akosi falošne, ako nevyladená struna na gitare.
Kowalski sa obrátil k nemu a prezrel si ho. Zjavne si pomyslel to isté. Servaz skonštatoval, že ani jeho šéf nevyzerá najlepšie.