Nielen anglická tradícia

Čaj je pravdepodobne najkonzumovanejším nápojom vôbec, aj keď u nás je stále skôr popoluškou, niečím, čo si narýchlo, napoly ešte v bezvedomí, nalejeme v rannom zhone do žalúdka. lnak si naň spomenieme už len po návrate zo zimnej vychádzky, alebo ho stretneme v závodnej jedálni, kde sa vo varniciach nachádza akási hnedastá tekutina neurčitej chuti.

Len málokto dokáže čaj pripraviť a oceniť, aj keď v tomto ohľade sa situácia vplyvom osvetovej činnosti niekoľkých nadšencov a ich čajovní predsa len pomaly zlepšuje a čaj sa dostáva na miesto, kam mal patriť už dávno. V mnohých krajinách je totiž pevnou súčasťou denného rytmu, v Oriente doslova životným štýlom. Svojím kladným vzťahom k čaju sú povestní z národov nám aspoň geograficky blízkych Angličania. Čo takto dať si popoludňajší - afternoon Tea? Autorkou tohto zvyku je vraj Anna, siedma vojvodkyňa z Bedfordu, ktorá pitím čaju okolo štvrtej, piatej hodiny popoludňajšej chcela prehlušiť pocity hladu, ktoré ju trápili od obeda do večere. Zhodou okolností sa jej zvyk dostal na verejnosť práve v tom čase, keď gróf Sandwich vynašiel svoj epochálny "vynález". Popoludňajší čaj a sendvič, ľahký olovrant, sa stali pevnou súčasťou britského dňa.

Vynaliezaví pašeráci

A čo takto dať si trocha čajového krimi? V polovici 18. storočia dosiahla dovozná daň na čaj takmer stodvadsať percent. Pašovanie čaju do Anglicka sa stalo bežným, ba priamo poctivým zamestnaním. Vznikali dokonca pašerácke syndikáty a distribučné spoločnosti. Čaj prichádzal najmä z Holandska a severu Európy, na mori sa prekladal a malé člny ho dopravovali na pobrežie. Tu putoval na povozy a potom mizol v tajných skladiskách a rozdeľovniach, ktorými často bývali aj kostoly. Čaj bol napriek tomu stále drahý, jedna libra (teda 45 dekagramov) vyšla na tretinu priemerného týždenného zárobku. Preto sa začali objavovať napodobeniny, čaj sa miešal, ba dokonca falšoval. Do čaju sa pridávalo vrbové lístie, jaseňové listy, trnky, fenykel, alebo dokonca vraj ovčí trus. Tiež sa používal "druhák". Dokonca priamo v Londýne existovalo niekoľko "výkupní" použitého čaju s dnes by sme povedali recyklačnou linkou. Pašovanie a falšovanie čaju trvalo do roku 1784, keď vláda znížila daň na 12,5 percenta. Aj v našich končinách sa dal, bez toho, aby si to človek želal, kúpiť čaj z podobných surovín, aké sa používali v Británii. U nás sa okrem nich uplatnili jahodové listy a často tiež vŕba úzkolistá, pekná kvetina, kvitnúca v lete na vlhkých miestach, na krajoch lesa, s dlhými listami a ružovými kvetmi. Vtedy rozšírené falšovanie čaju napokon viedlo k jednému vynálezu, ktorým jeho autor zarobil celý majetok. Bol to vraj istý Sullivan, americký veľkoobchodník s čajom, ktorý, aby ochránil firmu i zákazníkov, od roku 1904 rozosielal svoj tovar porciovaný v hodvábnych vrecúškach a so zárukou kvality. V dvadsiatych rokoch sa zmenil materiál na vrecúšky a dnes už je príprava "vrecúškového" čaju bežná. Aj keď praví znalci čaju určite škrípu zubami.

Lietajúce clippery

Ďalšou historickou udalosťou, spojenou so zlatistým mokom, ktorá sa zapísala do dejín Spojeného kráľovstva, bola akcia známa ako "Bostonské pitie čaju". 16. decembra roku 1773 stálo v bostonskom prístave niekoľko lodí britskej Východoindickej spoločnosti, naložených čajom. Zopár desiatok mužov z organizácie zvanej Synovia slobody, oblečených ako Indiáni, vniklo na palubu a celý náklad, viac než osem ton, nahádzalo do mora. Podobne sa stalo s čajom aj v ďalších prístavoch a americkí vlastenci začali manifestačne piť kávu. Prečo? Britská vláda, aby získala peniaze pre vojsko, zvýšila clo. Američanom sa to, samozrejme, nepáčilo, najmä ak nemali v britskom parlamente zástupcu. Ich heslom bolo: "V parlamente nesedíme, dane teda neplatíme!" Od toho už nebolo ďaleko k otvorenej vzbure, vojne, k Deklarácii nezávislosti v roku 1776 a všetko sa skončilo versaillským mierom roku 1783. Čaj bolo potrebné z Orientu priviezť. Preteky clipperov, ktoré viezli do Anglicka novú zásielku čaju, sa stali pravidelnou každoročnou udalosťou a príežitosťou na stávky. Štart bol v Číne, v Kantone. Cesta potom viedla Čínskym morom, cez Indický oceán, okolo mysu Dobrej nádeje, hore Atlantikom okolo Azorských ostrovov do kanálu La Manche. Víťazom bola loď, ktorá prvá zložila náklad v dokoch. Táto zásielka sa potom predala za extra cenu, a ani kapitán a posádka neobišli naprázdno. Do polovice 19. storočia trvala táto cesta dvanásť, ba aj pätnásť mesiacov. Američania postavili nový typ lode. Navrhli clippery štíhlejšie, ktoré napriek tomu uniesli rovnaký náklad ako ich predchodcovia. Prvou loďou, ktorú spustili na more v New Yorku v roku 1845, bola Rainbow.

Čo - to z histórie

História kultúrneho čaju je oproti káve oveľa dlhšia. Aj o jeho pôvode sa rozprávajú rôzne bájky. Za pravlasť čaju sa označuje Barma, dokonca známe je aj bližšie určenie: údolie rieky Iravadi. Jeden príbeh o čaji rozpráva, že jeho lahodnosť a vynikajúce účinky objavil v treťom tisícročí pred n.1. cisár Šen-Nung. Pripisoval mu najmä liečivé schopnosti. Existuje niekoľko ďalších legiend a prvá seriózna zmienka o čaji pochádza z prvého storočia nášho letopočtu. Väčšina týchto povestí i vierohodných správ je čínskeho pôvodu, a tak nemožno než okrem papiera, porcelánu či strelného prachu priznať Číňanom ďalší vynález, bez ktorého by ľudská civilizácia bola (samozrejme) s výhradou menej civilizovaná. Nie je preto prekvapením, že aj názov, ba aj ten slovenský, pochádza z čínštiny: v čínskych nárečiach sa nápoj, pripravený z lístkov nazýval tai, ča alebo čai a k nám sa dostal z ruštiny. O autorské práva na čaj sa však hlásia aj Japonci. Daruma, budhistický pustovník, trávil život v modlitbách a raz, zoslabnutý a hladný, pri nich zaspal. Aby sa to už neopakovalo, odrezal si očné viečka a zahodil ich na zem. Budha však urobil zázrak: vyrástol z nich krík a jeho listy odvtedy slúžia na prípravu nápoja, ktorý zaháňa spánok ...

Najlepší je z hôr

Čajovník Camelelia sinensis je nízky ker s bielymi kvetmi, pestovaný v tzv. čajovom páse, na rozdiel od kávy len na sever od rovníka od 20. do 60. stupňa severnej šírky. Jeho variánt je veľké množstvo, existujú odrody pre tropické nížiny, ale aj horské oblasti. Čajovník tu dokonca znáša aj mrazy. Práve tieto čaje z vysokých polôh (nad 2000 m n.m.) patria medzi najkvalitnejšie. Najväčšími producentmi čaju sú India, Čína, Srí Lanka (predtým Cejlón), Japonsko, Vietnam a kaukazské štáty. Čajovníkové listy sa prvý raz zberajú, keď je krík starý aspoň štyri roky. Zber čaju je obyčajne záležitosťou šikovných ženských rúk, aspoň čo sa týka najlepších, teda aj najdrahších druhov. Bežná produkcia naozaj vo veľkom sa zberá strojmi.