Nie som zlý človek. No zabila som!

Emmine najtemnejšie tajomstvá sú pochované v minulosti. Ale pravda sa nedá skrývať naveky...
Ak máte radi výborné krimitrilery s riadnou dávkou psycho, siahnite po novinke Tichá obeť. Táto kniha sa dostala na prvé miesto v rebríčkoch Amazonu vo Veľkej Británii, v USA a Austrálii. Výborne napísaný, napínavý a premyslený triler. Autorka kedysi pracovala ako detektívka, takže pozná postupy a vie vystihnúť atmosféru.

Emma je milujúca manželka, oddaná matka... a páchateľka neúmyselnej vraždy. Celé roky skrýva mŕtvolu učiteľa Luka, ktorý ju zviedol, keď bola v tínedžerskom veku, neistá a dôverčivá.

Toto tajomstvo by možno zostalo pochované, keby jej súčasný život bol menej dokonalý. Emminho manžela Alexa povýšili a to znamená, že sa konečne môžu aj s malým synom presťahovať do väčšieho domu. O ich starý dom čoskoro prejavili kupci vážny záujem, ale Emma ho nemôže opustiť skôr, ako zničí aj poslednú stopu svojho zločinu z pomsty.

Lenže keď sa vráti k plytkému hrobu v záhrade, aby pozostatky vykopala a premiestnila, nájde ho prázdny. Telo zmizlo.
Emma sa v panike prizná manželovi, ale to je iba začiatok. Alex o nej čoskoro zistí skutočnosti, ktoré sa mal dozvedieť oveľa skôr. Aj ďalšie, na ktoré by najradšej zabudol.

Tichá obeť je nadupaný a mrazivý psycho triler. Miestami desivý, prekvapujúci a veľmi presvedčivý. O d tejto autorky ste ešte asi nič nečítali, no po dočítaní tejto novinky si o nej asi zistíte viac. Chytí vás, zaujme, pretože je doslova prešibane napísaný.

„S témou zneužívania som sa za svojej kariéry veľa ráz stretla, keď som sa ako odborníčka zaoberala zraniteľnými obeťami a prípadmi sexuálneho zneužívania. Na každý prípad, ktorý som preskúmala, pripadá veľa ďalších, ktoré nikdy neoznámili zo strachu, z neodôvodneného pocitu hanby alebo z obavy pred sociálnou stigmatizáciou,“ tvrdí autorka knihy Caroline Mitchellová.

Začítajte sa do krimi Tichá obeť:

2013

Nie som zlý človek, ale urobila som niečo veľmi zlé.
Zaplaví ma pocit neskutočnosti a stlmí dôsledky môjho činu.
Som vrahyňa. Moja duša je odsúdená do pekla.
Do myšlienok mi prenikne škrek čajky kĺžucej po zamračenej oblohe a ešte väčšmi ma zarmúti. Stojím nad priekopou a v pravej ruke stískam lopatu, až mi belejú hánky. Po chrbte, ktorý ochladzuje podvečerný vánok, mi stečie kvapka potu. Z dna priekopy na mňa upiera prázdny pohľad Luke, krv mu vsakuje do pôdy pod hlavou. Odchýlim pery, aby sa mi ľahšie dýchalo, no hruď sa mi ďalej vystrašene dvíha a klesá. Je mŕtvy? Naozaj som ho zabila? Na roztrasených nohách sa opieram o lopatu, iba vďaka nej ešte stojím na tomto opustenom poli. Vietor sa mi hrá s vlasmi, vháňa mi tmavé pramene do očí aj do úst. Zastrčím si ich za ucho a zamyslím sa. Ako dlho tu už stojím? Kolieska v mozgu sa mi krútia, snažia sa znovu postaviť chatrný domček z kariet, ktorý sa mi práve rozsypal pod rukami. Zrak mi padne na lopatu, zašpinenú od jeho krvi. Musíš ju očistiť, zašepká vo mne hlas, ale najprv ukry telo.
Myšlienky mám zahalené v tme, no napokon sa vo mne ozve pud sebazáchovy. Manžel sa určite čuduje, kde som. Možno ma dokonca pôjde hľadať. Mala by som Lukovi skontrolovať pulz a zavolať sanitku. Hlboko v srdci však viem, že na to je už neskoro. Priekopu lemuje čerstvo napadané lístie zo stromov, ktoré ohraničujú pole. Miesto ako stvorené na odpočinok, no nie dnes večer.
Zatlačím čižmou na kovovú čepeľ a zaryjem lopatou do zeme. Naberiem kopu hliny, na sekundu znehybniem a potom mu ju hodím na tvár. Keď dopadne Lukovi na odchýlené pery, prevráti sa mi žalúdok a vážnosť situácie ma zasiahne ako úder päsťou. Padnem na kolená a hlučne sa vyvraciam na fliačik zeme porastený púpavami. Prsty ponorím do hliny a snažím sa spamätať. Kašlem a pľujem, kým sa mi nevyčistí hrdlo. Keď vstanem a oprášim si hlinu z džínsov, usilovne sa vyhýbam pohľadu na Lukovu mŕtvolu. Potom zdvihnem lopatu a hádžem hlinu do priekopy, kým ma nerozbolia svaly na rukách. Podpazušia mi vlhnú od potu, pokožka na tvári mi horí od námahy. Protichodné myšlienky mi krúžia v mysli ako supy pripravené vrhnúť sa na zdochlinu, na môj čin. Spáchala som smrteľný hriech. Po tvári mi stekajú horúce slzy ľútosti, no postupne dospejem k presvedčeniu, že inú možnosť som nemala.
Nasilu sa sústredím a preskúmam plytký hrob. Ešte vždy vidím záblesky pokožky. Jeho nos a obočie. Fliačiky bielej košele presvitajúcej cez hlinu a špičky kožených topánok. Potlačím vzlyk. Musím to dokončiť, ale ruky mám slabé a lopata je ako z olova. Nezadržateľne sa stmieva, no obloha je jasná a čaká na príchod hviezd, ktoré budú jasne žiariť ešte dlho po mojej smrti. Sklopím zrak na zem a postupne si utriedim myšlienky. Zajtra sa sem vrátim a prácu dokončím. Teraz sa potrebujem dostať domov. K priekope pritiahnem zopár spadnutých konárov po nedávnej víchrici a hádžem ich na ňu, kým nevyzerá nedotknutá. Niežeby niekoho zaujímala. Jedinými svedkami môjho činu sú hvizdáky a čajky lietajúce mi nad hlavou. Utriem si ruky do nohavíc a potom priviažem lopatu na štvorkolku, ktorou som tam prišla. „Zajtra,“ sľúbim si pošepky. „Vrátim sa sem a pochovám ho, ako sa patrí.“ Vetrík schmatne moje slová a rýchlo ich odnáša, akoby neveril, že svoj sľub myslím úprimne. Zhlboka sa nadýchnem a nasilu upokojím roztrasené dýchanie. Zem zatiaľ skryje moje tajomstvo. Nasadnem na štvorkolku a upriem pohľad na štrkovú cestu vedúcu k môjmu domovu. Naštartujem motor a všetko, čo sa stalo, odsuniem do najhlbších zákutí svojej mysle.

Prvá kapitola
EMMA
2017

Jamie s červeným nosom sa so smiechom rozbehol ku mne, červené wellingtonky s hlasným klop, klop rozkopávali opadané jesenné lístie. Manžel vždy kupoval Jamiemu väčšie oblečenie s vysvetlením, že „doň dorastie“. V duchu som si pripomenula, že musím nášho syna vziať ku krajčírke, kde mu šaty poriadne vyskúšajú. Vytriasla som si z vrecka vreckovku a utrela som mu kvapkajúci nos.
„Pohojdaj ma, mamička!“ zapišťal a uprel na mňa neuveriteľne modré oči žiariace vzrušením, akého je schopné iba dieťa. Jamie mal iba tri a pol roka a svet mu ešte neotupil zmysly. Kľakla som si na koleno, lepšie som mu zapla modrý vlnený kabát, napravila som mu rukavice a až potom som ho pustila k hojdačkám. Nad krajinou visel závoj hmly, a tak pochmúrne detské ihrisko nelákalo matky s malými deťmi, ktoré ho v lete často navštevovali. Chodievala som sem od detstva a nemienila som s tým teraz prestať. Svieži vzduch môjho syna neskôr upokojí, vďaka čomu získam trochu času na doháňanie zameškanej práce. Pozorovala som ho, ako beží k hojdačkám. Telíčko s námahou nakláňal zboka nabok, lebo hrubé vrstvy oblečenia mu bránili v pohybe. Zrazu som sa mykla, lebo som na chrbte pocítila ruku. „Ježiši, ale si ma vyľakal!“ zvolala som a chytila manžela pod pazuchu.
„Si veľmi ľakavá,“ poznamenal a pohľad na jeho milú tvár ma razom upokojil. „Prácu som dokončil skôr, a tak mi napadlo, že vás odveziem domov, aby ste sa nemuseli vracať v hmle.“
Pobozkala som ho na líce. Na manželovu hladkú pokožku som si ešte nezvykla. Mrzelo ma, že si oholil bradu, no keď v nej objavil prvé sivé chĺpky, tvárovému ochlpeniu definitívne odzvonilo. V obleku na mieru a v hrubom vlnenom kabáte vyzeral ako typický podnikateľ. Nebol však jediný, kto si dal záležať na oblečení. Využila som svoju známosť s predavačkou v obchode s použitým dizajnérskym vintážovým oblečením, ktoré sa mi páčilo od neskorej puberty a pri našom prvom stretnutí zaujalo aj môjho manžela.
„Už len päť minút,“ sľúbila som a obrátila som sa k Jamiemu, ktorý fučal od námahy a pchal nožičku do otvoru hojdačky.
„Ocko!“ zapišťal Jamie a o chvíľu som už pozorovala Alexa, ako syna krúti vo vzduchu, usádza do hojdačky a silno rozhojdáva. Bol zdatný a schopný otec, no aj tak som si nevedomky zahryzla do pery, keď sa vo mne nečakane ozval ochranársky inštinkt. Alex zachytil môj znepokojený pohľad a napriek Jamieho hlasným námietkam hojdačku spomalil.
„Mám dobré správy.“ Vrhol na mňa kradmý pohľad, ktorý ma varoval, že dobré správy zrejme každý chápeme po svojom.
„Dúfam, že si to auto nekúpil. Dieselové motory veľmi znečisťujú životné prostredie,“ vyhlásila som, no nespustila som oči z Jamieho, lebo sa rozhojdával čoraz vyššie. Alex si vybral vhodnú chvíľu – počkal, kým ma náš syn rozptýli, a potom na mňa zhodil bombu. Vedel, že pred Jamiem sa s ním nebudem hádať.
„Daj pokoj,“ zasmial sa Alex. „To by som sa nikdy neodvážil.“ V slovách mu jasne zaznel leedsky prízvuk. V kancelárii ho maskoval, zmenou rytmu a tónu napodobňoval klientov z vyšších spoločenských vrstiev. Páčilo sa mi, že pri mne sa na nič nehrá. „Nie, týka sa to mojej práce...“
Prudko som sa nadýchla. Hmla zrazu tak zhustla, až som ju cítila na jazyku.
Alex na mňa zablýskal úsmevom. „Ponúkli mi povýšenie...“
„V Leedse,“ dokončila som vetu namiesto neho a usilovne som skrývala nechuť, lebo mi nenapadol jediný dôvod, pre ktorý by sme sa nemali presťahovať. Vlastne o jednom by som vedela, ale ten som nemohla vysloviť nahlas.
„Áno,“ pritakal a naposledy do Jamieho silno strčil. „Dali mi to miesto.“
Roztiahla som ruky a objala ho, no srdce v hrudi mi oťaželo ako kameň. „Blahoželám, zlatko. Viem, že to pre teba veľa znamená.“
„Nielen pre mňa.“ Odtiahol sa a skúmavo sa na mňa zahľadel tmavými očami. „Pre nás všetkých. Život v Leedse bude znamenať celkom nový začiatok. Rozšíriš svoj podnik a Jamieho prihlásime do súkromnej škôlky.“
„Potlač ma, ocko, potláááááč!“ zapišťal Jamie a vykopol nohami, aby sa znovu rozhojdal.
Znovu som si nasadila úsmev, ktorý mi predtým skĺzol z tváre. Moja neochota presťahovať sa bola jablkom sváru medzi nami odnepamäti, a to iba preto, lebo som nedokázala čeliť svojej minulosti. „Predaj domu by mohol trvať celú večnosť,“ namietla som v nádeji, že sa mi podarí odložiť náš odchod.
„S ním súvisí druhá dobrá správa,“ vyhlásil Alex. „Ozval sa mi záujemca o jeho kúpu.“
Mala som to vedieť. Manžel riadil colchesterskú pobočku realitnej kancelárie. Aj keď predávali prevažne luxusné nehnuteľnosti, občas sa na nich obrátili aj menej majetní záujemcovia.
Alex zdvihol Jamieho z hojdačky, stisol ho a prehodil cez plece. „Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Cestou domov si môžeme kúpiť tiket do lotérie.“
S Jamiem pod pazuchou ma pravou rukou objal okolo pliec a obaja sme vykročili k autu. V manželovom objatí by som sa mala cítiť v bezpečí, ale ešte vždy som nespracovala správu o sťahovaní. Pripútala som Jamieho do detskej sedačky a žalúdok sa mi stiahol od strachu. Už som nemohla skrývať svoju minulosť. Bolo načase vrátiť sa do nej a prevziať zodpovednosť za svoj čin.