Nie som materský typ?

V minulom storočí sa tradovalo, že žena po dvadsiatke bez muža a dieťaťa je zlou a starou dievkou, čo zasta(r)ne rodičom na krku a ostatným na výsmech. Časy sa zmenili a ženy tiež. Dnes už nie je žiadnou hanbou, keď sa dáma prizná, že jednoducho nemá materské sklony. Byť ženou a nebyť matkou, respektíve nemať pozitívny vzťah k dieťaťu je dôsledkom rôznych citových útrap.

Prežiť detstvo a rebelantskú pubertu pod dohľadom prísnych rodičov bez úsmevu a láskyplných slov spôsobuje aj to, že človek sa v dospelosti stráni založiť si vlastnú rodinu s kŕdľom detí, keďže to od raných liet vníma ako negatívny spoločenský jav.

Venovať svoje najkrajšie roky ukecanému manželovi s pivným bruchom a dieťaťu, ktoré treba jednostaj prebaľovať a kŕmiť, nemajú vo zvyku ani dámy, čo vyrastali ako rozmaznaní jedináčikovia. Jedináčik so samoľúbymi a sebeckými sklonmi sa ani v dospelosti nepodelí o svoju lásku a niekoľkoizbový byt.

Na ľudského jedinca nevplýva len výchovný proces vlastných rodičov a nálady milovaných súrodencov, ale aj okruh priateľov a známych. Ak atraktívna dáma s tikajúcimi biologickými hodinami každodenne kávičkuje s babami na terase, behá od jedného barového pultu k ďalšiemu a domov prichádza len so spánkovým deficitom, tak naozaj a naisto nie je materský typ.

Tatiana Kovalčinová