NEVINNÍ VINNÍ?

Vydieranie- závažná trestná činnosť sa na Slovensku naozaj rozmohla, nakrátko ostrihaní svalnatí vydierači programovo šíria okolo seba strach a čo neurobia oni, urobia šírením aj poplašných správ politici a novinári. Problém
tu však objektívne je. Existuje. Okrem "profesionálnych" vydieračov sa tejto nemilej činnosti venujú už aj "amatéri", ktorí o formách vydierania čosi čítali v novinách a rozhodli sa skúsiť to. Ďalšia časť páchateľov trestného činu vydierania sú sklamaní veritelia. Nevedia sa súdnou cestou domôcť svojich oprávnených pohľadávok a tak si najmú vydieračskú, resp. vymáhačskú firmu, ktorá pri vyberaní dlhov nevyberá spôsoby. Nuž a potom tu je skupina veľmi nebezpečných páchateľov, ktorí z rôznych zdrojov (vrátane polície, daňových úradov a finančných inštitúcií!) zbierajú informácie o úspešných podnikateľoch, neživiacich sa vždy iba poctivým spôsobom. "Ich ľudia" potom žmýkajú v podstate seberovných a takí na políciu s trestným oznámením nechodia. Radšej zaplatia, alebo si najmú inú firmu na ochranu. Tak vzniká "vojna gangov".
Náš dnešný príbeh je o "niečom medzi tým". Dosiaľ nie je súdne ukončený. Ale bez ohľadu na výsledný verdikt súdu ide o modelový prípad...

Čašníčka Lucka mala v ten deň dlhú službu. Pracovala v esprese Lenka na sídlisku veľkého mesta. Majiteľom bol Kemal, Juhoslovan, ktorý tu už roky žil. Štyridsiatnik. Z veksláctva za totality si zadovážil aj veľkosklad obchodného tovaru a okrem toho robil "všeličo, čo prišlo". Nič veľké - iba tak na prilepšenie. V ten májový deň čašníčka  Lucka nemala veľa roboty. Upršané popoludnie uspávalo. Prišli však traja dobre vyvinutí tridsiatnici s krátkymi vlasmi v jogingoch a sadli si. Ponáhľala sa k nim. "Čo si dáte, páni?"

"Veduci u vas Kemal? Tu je?"

Na prvú otázku odpovedala kladne, na druhú záporne. Bola si istá, že nie sú Slováci. Skôr Juhoši, Rusi alebo Ukrajinci. Chceli jeho telefón. Povedala, že číslo mobilu nevie, šéf jej ho nechce dať. Nič si neobjednali, zodvihli sa. "Koho mám avizovať?" hlesla.

"Povedz, hľadali partneri a my prideme," úsečne oznámil "hovorca" skupiny s dlhou jazvou na ľavom líci. Lucka okamžite volala šéfovi. Tušila, o čo ide. Kemal prišiel večer. Veľmi mu však nemala čo viac povedať.

"Dobre, keď ma tu budú hľadať, daj im číslo, nech mi zavolajú". Ozvali sa hneď na druhý deň a prišli na zelenom golfe. Lucka si všimla, že obďaleč zastal ešte starší mercedes. Dovnútra pod tým uhlom nevidela. Kemal ich zobral dozadu do skladu a potom ich vypustil zadným východom. Ticho hrešil zmesou slovenčiny a svojho rodného jazyka. Netrúfla si opýtaťsa, čo chceli.

"Prídu zajtra dopoludnia," povedal sám od seba. "Budem u seba v kancelárii, nebav sa s nimi a hneď mi oznám, že sú tu, dobre? O iné sa nestaraj!" Sám vyzeral ustaraný. Lucia si pomyslela, že za ten plat, čo jej starý žgrloš dáva, vie toho už priveľa. Na druhý deň sa však predsa len nevedela upokojiť. Vnútorné napätie vrcholilo. Vedela, že Kemal je tam od rána, stále kamsi telefonuje a vôbec nevychádza na prevádzku, ale netrúfala si ísť pozrieť, čo sa v sklade deje. Prišiel úplne iný chlapík, hovoril peknou slovenčinou a pýtal si vedúceho. Kývla hlavou a išla ho dozadu oboznámiť. Kemal vystrčil hlavu a pokynom ruky ho volal dovnútra. Zmizli za dverami skladu. Po chvíli počula akýsi dupot, výkriky "Stoj!" a potom dva výstrely. Zopár hostí sa znepokojene obzrelo, ostali však sedieť. To, čo Lucia nevidela, boli traja policajti, ktorí od rána sedeli v civile vzadu v sklade a čakali na vydieračov. Kemal totiž na druhý deň po ich návšteve a po dlhom premýšľaní zamieril na políciu a oficiálne oznámil, že ho navštívili traja svalnáči a ponúkli mu "partnerstvo v obchodovaní". Zrejme Rusi alebo Ukrajinci. Ten "hovorca" počúval na meno Igor. Iné nevie, len popisy. "Igor" sa ho vtedy pýtal, s kým spolupracuje. Kemal odvetil, že s nikým.

"Kto tvoji partneri?" dobiedzal Igor.

"Nemám."
"Tak budeme my. Vieme  všetko, robíš herak. Dáš zajtra stotisic korún a bude kľud. Inak dom do luftu a ty..." Igor urobil veľavravný posunok. Kemal namietal, že to tak rýchlo nezoženie, uhovoril ešte dva dni.

"Prideme, peňaze priprav. Potom bude kľud!"
S policajtami sa Kemal dohovoril, že budú od rána čakať v sklade a keď si prídu pre peniaze, "čapnú ich". Nemal veľmi čo stratiť. Rozhodol sa riskovať. Stotísíc je veľa! Namiesto troch očakávaných svalnáčov mu Lucia o jedenástej oznámila akéhosi mladíčka. Nemal čas vyzrieť von, či sa okolo espresa nemotá aj niekto iný. Mladíka zobral do chodby skladu, aby policajti mohli rýchlo vybehnúť z vedľajšej miestnosti, kde sa skrývali.

Mladík začal: "Posiela ma Igor po ten balík. Máte to?"

Kemal namietal: "Vás nepoznám. O čom to hovoríte?"

"Igor ma poslal po balík. Mám ho zobrať."
" Tebe nič nedám. Nech príde Igor, s ním sa budem baviť."

Mladík kývol hlavou: "Dobre, idem mu povedať." Pobral sa k východu. Vtedy z úkrytu vyštartovali policajti v civile. Mladík sa očividne zľakol a dal sa do behu. Policajti za ním.

"Polícia! Stoj! Stoj, lebo strelím!" Mládenec utekal už po parkovisku za espresom. Zaznel varovný výstrel a utekajúci stuhol. Ostal stáť. Jeden z tých chlapíkov mu oprel pištoľ o zátylok, ďalší dvaja sa rozbehli k štartujúcemu autu. Hlavne vnorili z oboch strán do pootvorených okienok dverí auta.

"Polícia! Stáť! Vypnúť motor! Ani sa nepohnite! Vystúpte s rukami za hlavou!" Traja mladí svalnáči, stiesnení vo vozidle, nemali v tej chvíli žiadne šance a rezignovane sa súkali zo zeleného golfíka. Spoza rohu už prišlo ďalšie policajné auto s majákom. Osádka bola očividne v strehu, "na čakačke". Zablokovali by im východ z parkoviska... Vyšetrovateľovi to všetko stačilo, aby proti trom mladým tridsaťročným Ukrajincom vzniesol obvinenie z trestného činu vydierania a z nedovoleného ozbrojovania, pretože všetci traja mali pri sebe "deviny" pištole ruskej výroby.
Sudca proti väzbe nič nenamietal. Ukrajinci však namietali, nechceli vypovedať.Iba ten mladík bol zhovorčivejší. Tvrdil, že Igora pozná len z videnia, je bez práce, navyše je narkoman a keď mu Igor volal, že má pre neho prácu, dlho nerozmýšľal. Vôbec nevedel, o čo de. Mal v tom esprese nájsť akéhosi Kemala a prevziať od neho balíček. Oni že budú čakať vonku na parkovisku v aute. Donesie balíček, dostane za to desaťtisíc korún a o iné sa nestará. Prečo by taký kšeft nezobral? Vyšetrovateľ mu veril asi tak ako svojmu trojročnému synovi pri výsluchu vo veci rozbitej vázy v obývačke a nechal "mladého" vo väzbe. O pár mesiacov mal už spis pohromade.
Ukrajinci toho však veľa nepovedali a mladému nemal šancu dokázať, že vedel, o čo ide. Nuž ho pustil, troch Ukrajincov však hnal k súdu. Tí tvrdili, že čakali na parkovisku jednu kočku a mali ísť s ňou na diskotéku. Zrazu videli, ako sa na nich ženú traja chlapi s pištoľami a tak sa zľakli, mysleli si, že sú to nejakí lupiči. Pokúsili sa utiecť. Nejakého Kemala v živote nevideli a prečo si ten mladík vymýšľa, to už vôbec netušia...
Čuduj sa svet, súdu sa zdalo, že Kemalove tvrdenia sú akosi na vode. Aj Luckine, tej čašníčky. Veď aké majú dôkazy? Že sa rozprávali? A o čom? Aké peniaze? Akých stotisíc? Bohvie, čo proti ním ten Kemal má?! Stará, múdro-nemúdra zásada latinského práva hovorí: "Pochybnosť v prospech obžalovaného!". Zo súdu išli v podstate ako slobodní ľudia, ako prvotrestaným im sudca za nedovolené držanie zbraní "našil" iba podmienku.  Prokurátorovi stúpol krvný tlak na 200 a okamžite sa odvolal. Kemal si radšej nechal narásť bradu a domov veľmi nechodí. Ktovie, ako to dopadne na odvolacom súde. A vôbec: nájde ešte niekto tých troch Ukrajincov? Hádajte!

ONDREJ ŠIMÚNY