Netrafiť a predsa byť víťazom

„Dobre sme hrali, však? Videl si?“ príde za mnou už tretí raz s tou istou otázkou Janko. Stojíme na okraji telocvične, ktorá žije futbalovým turnajom. Opäť mu odvetím, že boli skvelí a že som im držal palce. V očiach mu badám úprimnú radosť, žiaria ako deťom pod vianočným stromčekom. Podáva mi ruku, už ani nepočítam, koľký raz za poslednú hodinu, ale vždy ako v premiére, nanovo precíti. Srdce má na správnom mieste a tým nastavuje aj to moje. Čítať a písať nevie, i keď má už po štyridsiatke, ale vie mnohé iné, na čo ani študovaní akademici nestačia.

Kamarát Janko z domova sociálnych služieb, kde nájdete mužov s rôznym mentálnym postihom. Opäť raz za čas zastavujem čas, aby som pochopil, že hodnoty sú kdesi inde, ako ich bežne vidíme nastavené rýchlosťou doby.
Hráme pre radosť, i keď aj góly nás lákajú, ale sem sme ako družstvo z mesta pod Urpínom neprišli zbierať výhry. Lebo víťazom je tu každý. Lebo tu sa góly merajú úsmevom. Lebo tu je človek s človekom cez športovú chvíľu za jedno, človek človeku gólom, i keď netrafíš do bránky – i keď netrafíš hoci ani tú loptu. Aj o tom je podujatie Šport nás spája, ktoré v školskej telocvični v Zákamennom neponúka alternatívu ligových výkopov, ani len podobu druhotriedneho futbalu. A predsa rezonuje športový zápal, srdcový zábal emócií, vysoká škola empatie. Desať družstiev, každé iné, ale všetci s jedným cieľom. Spojiť sa cez šport. Spojiť sa s motívom priateľstva a natiahnuť ruku cez čosi hlbšie, ako je len súťaživosť, ako je len výhra jedného tímu nad druhým. Desať rozmanitých družstiev – od mentálne „iných“ z Oravy a Poľska, od zdravých dospelých či zdravých žiakov, až po tých ďalších. Trocha si zahrať v školskej telocvični, zožať ovácie vďačného publika. Zažiť pocit, že dostávaš gól, publikum buráca, a predsa sa tešíš, že si ten gól pustil. Lebo na druhej strane sú ľudia, ktorí to vnímajú inak. Ľudia, ktorí majú zrazu malé Vianoce, povstanie endorfínov.

„Hodnoty, priateľstvo a nadšenie,“ v príhovore zvýrazním tri veci, ktoré pokladám za dôležité, keď sa človek do niečoho pustí. To už stojím pred tristovkou seniorov, študentov Univerzity tretieho veku v Žiline. Ešte som zadýchaný, veď pred dvomi hodinami doznel hvizd za posledným zápasom, po ktorom som športový odev rýchlo vymenil za oblek a z telocvične sa cez desiatky kilometrov presunul do veľkej učebne, kde sa koná slávnostné otvorenie akademického roka. Seniorských študentov spája štúdium podobne ako šport prítomných v telocvični. A jedinečné je to nadšenie. Stretli sa, lebo chcú robiť niečo viac, ako len sedieť doma, mlátiť čas o televíznu obrazovku či iné požierače života. Títo ľudia chcú presahovať seba, všetky svoje pohodlné JA, chcú seba realizovať, posunúť sa o krok-dva, chcú sa hýbať a aj vedomosti sú dobrým dôvodom. Lebo sa točia okolo tém, ktoré ich lákajú a ktoré im niečo dajú. Zároveň spoznávajú nových ľudí, nových priateľov. A spoločne hľadajú hodnoty iné, ako im ponúka rýchlo rozbehnutá doba. 

A keď už je po všetkom, dlhý deň za mnou, vraciam sa podvečerom do Banskej Bystrice. Pred Šturcom zastavím na benzínke, aby som do seba natankoval neskorú kávu. Sadnem si na malý moment na opustenú lavičku pri parkovisku, odpíjam a uvažujem, aké divy robí nadšenie. Nadchnúť sa pre niečo, vykročiť k tomu, či už to bude ten šport, štúdium či niečo iné rozumné, hľadať tak hodnoty, priateľov, zážitky... Je toho veľa, čo sa dá vďaka nadšeniu a správnej záľube dosiahnuť. Áno, čas letí popri tom, čo nás baví, podstatne rýchlejšie, ale zároveň letí inak, akosi nevšedne. A keď ste v cieli, poviete si, ozaj to za to stálo a s chuťou hľadáte nové. Nové vnútorné víťazstvá, cez ktoré rastiete, hoci pri ich dosahovaní ste vďačne pustili aj niekoľko gólov.

Autor: Marcel Páleš