Neradostný život žien v krajine radosti

Vidím ju z profilu, sedí v autobuse neďaleko mňa. Je štíhla, veľmi pôvabná, asi osemnásťročná. Má čierne vlasy ako smola spletené do hrubého vrkoča až po pás. Oblečená do červeného sárí s ozdobným okrajom, zabalená do ľahučkého vlneného šálu. Utiahnutý mladý muž je rovnako krehký ako ona. Tiež má čierne vlasy. Hovoria spolu polohlasne. Ona sa trocha zajakáva a rozpačito sa smeje. Stále počuť ich rozhovor. Trvalo dve hodiny, kým autobus vyrazil, kým sa cestujúci usadili. Konečne sa vzďaľujeme od Dillí, vzduch je však stále zamorený výfukovými plynmi, vonku tma. Noc v preplnenom hrkajúcom autobuse bude ťažká, tí dvaja však vyzerajú spokojne. Mladík vedľa krásneho dievčaťa niečo dlho rozpráva, podľa počtu anglických slov hovorí asi o svojej práci. Dievča počúva a prízvukuje. Kto sú, kam idú? Na svadobnú cestu do hôr. Sú "just married" - novomanželia. Boli vľúdni, zdvorilí, trocha udivení mojím záujmom, možno aj nediskrétnosťou. Áno, práve sa zobrali, ona je zdravotná sestra, on pracuje ako programátor, majú objednanú izbu v malom penzióne pri jazere, tešia sa, ako sa budú voziť na loďke. Všetko celkom obyčajné, až na tú nezvyčajnú krásu mladej ženy.

FAREBNÝ SVET ŽIEN

Keď som po prílete do Dillí prekonala prvé zdesenie z davov, ktoré zaľudňovali každú ulicu, každý priestor, začala som si všímať jeho najnápadnejšiu a najfarebnejšiu časť - ženy. Naozaj najfarebnejšiu obľubujú živé farby - najviac žltú, šafranovooranžovú, jasnočervenú, zelenú, farby, ktoré sa hodia k tmavej pleti. Hinduistky, v Indii ich je asi osemdesiat percent, nosia sárí. Päť až deväť metrov dlhý a meter široký pás látky si Indka obkrúti okolo bokov, pliec a ešte urobí šál. Veľmi pôvabný odev odhaľuje pupok a skladá sa do dômyselne nariasenej sukne so zlatým alebo inak ozdobeným okrajom. Šál lemuje tvár. Všetko bez pomoci čo i len najmenšieho gombíka či spony, o šití nehovoriac. K sárí patrí krátky vystrihnutý živôtik. Nazýva sa cholí. Kašmírske, sihské ženy a moslimky, ale nielen ony, nosia trojdielny odev, tiež veľmi pôvabný - široké splývavé nohavice, cez ne kamíz, akási kazajka dobrého strihu dolu s rozparkom, a okolo krku majú prehodený šál, ktorého dva konce visia na chrbte, nazýva sa dupata. Musí farebne ladiť. Používa sa aj ako  prikrývka hlavy. Muslimky tiež nosia plášte s kapucňou do tvaru čepca, ale to už nie je také pôsobivé. Indická žena chce vyzerať krásne, aj tá najchudobnejšia dbá na svoj vzhľad. Ľahké farebné látky, ozdobné papučky s prackou medzi palcom a ukazováčikom, a najmä šperky. Sklenené náramky - bengle, na každej ruke aspoň päť, rôzne farby, rôzne vzory. Tradičné bengle sa neodkladajú, môžu sa iba rozbiť.

Tá, ktorá môže, navešia na seba nespočetne veľa šperkov. Náramky, náhrdelníky, náušnice - zlaté, strieborné. Takmer každá žena má v nozdre zasadený kamienok, najradšej malý diamant - alebo kúsok skla. Zdobiť nohy je rovnako dôležité ako zdobiť ruky. Indovia stolujú na zemi, sedia so skríženými nohami, žena oproti svojmu mužovi. Je príjemné hľadieť na  pôvabné chodidlá, zafarbené na červeno, niekedy skrášlené kresbami z heny. Na každom prste prstienok a samozrejme - okolo členka poddajný strieborný alebo zlatý náramok so zvončekom. Bodka, ktorú Indky nosia uprostred čela, je Šivovo znamenie. Vydaté ženy si navyše na červeno zafarbia cestičku vo vlasoch. Znamenie býva tiež červené, aj keď môže byť akékoľvek. Mení sa s módou: pouliční predavači ponúkajú samolepky všetkých farieb i tvarov. Sú na nich kvetiny, vtáky, symboly a znamenia - čokoľvek. Indky sa obliekajú aj podľa európskej módy. Tá sa väčšinou začína už školskou uniformou, aj keď aj tá môže mať indický strih. Rozdielnosť oblečenia vynikne okolo obeda, keď sa ulice zaplnia deťmi. Rikšovia - nájomní cyklisti s vozíkom - majú odrazu veľa práce. Dievčatá sa smejú, a prečo by sa nesmiali, keď môžu chodiť do školy. "Ja sa nevydám" ubezpečuje ma asi šestnásťročné dievča, oblečené do sivej školskej uniformy. Oslovila ma na autobusovej stanici. Tu sa čaká a ľudia majú čas sa rozprávať. "Nevydám sa a budem študovať, otec s tým súhlasí. Potom chcem odísť do Anglicka a živiť sa ako novinárka. Myslíš, že je to možné? Tiež by som mohla študovať medicínu a zostať v Indii. Ale to by som sa musela vydať. Je to však možné, starať sa o rodinu a zároveň pracovať? Čo si ty myslíš?"

PREDANÉ NEVESTY

Po ulici ide svadba, je koniec októbra, v októbri a novembri sa ľudia vydávajú a ženia. Každá svadba vyzerá inak, závisí to od bohatstva rodín. Otec vydávajúci dcéru by mal za svadbu minúť toľko, koľko zarobí za rok. Svadobný sprievod v rybárskej dedine pri meste Puri v štáte Orissa na východnom pobreží smeruje do malej svätyne. Miestnosť vyzdobená kvetmi je odrazu plná ľudí.  Novomanželia a ich rodiny sedia na rohožiach vedľa seba v kruhu. V prostriedku ležia obetné dary - ruže, kokosové orechy, kvety, banány.  Brahmín skladá ruky nevesty a ženícha na seba, zväzuje ich niťou, navlieka prstienky z kokosového vlákna, leje vodu do dlaní, vkladá do nich byliny. Neveste nasype do lona veľa ruží a kokosových orechov. Je mladá, sotva sedemnásťročná, pekná. Hodvábne zelené a červené sárí lemuje zlatý pás. Vo vrkočoch má vpletené kvety, zlaté ozdoby sa ligocú aj na čele a spánkoch. Otec nešetril. V Indii o svadbe rozhodujú rodičia, každá dievka musí dostať veno. Od vena závisí, komu sa - v rámci svojej kasty, samozrejme - dostane. Zmiešané kastovné sobáše sú stále ešte zamletané.

ievča z vyššej spoločnosti nedávno jeho rodina upálila, pretože sa stýkala s mladíkom k kasty nedotknuteľných. Dotyčný pritom vyštudoval na známej univerzite a čakala ho vynikajúca kariéra. Otec, ktorý má dcéru na vydaj, urobí aj nemožné, aby zohnal peniaze na veno. Pôvodne slúžilo na zabezpečenie mladej ženy. Dnes je dôkazom o postavení rodiny. Čím väčšie veno, tým väčšia prestíž. Chudobná rodina sa musí zadĺžiť. Otec potom spláca pôžičku hoci aj do smrti. Úroky sú obrovské, môže stratiť všetko - majetok i právo na vlastný osud. Veno nikdy nie je nízke. Za  študovaného zaťa sa platí najmenej dvadsaťtisíc dolárov. Čo robia chudobné rodiny? Niekedy vydajú dcéru za chudáka. Nemajetné dievča na vydaj môže postihnúť aj "nehoda". Najčastejšie v kuchyni vybuchne kerosenový varič. Na nehody umierajú aj novomanželky - keď sa veno riadne nespláca a nová rodina dúfa v lepšiu partiu. Žena v takom postavení si niekedy sama siahne na život. Okrem kasty a vena je dôležité, aby sa snúbenci k sebe hodili aj vekom, postavením a krásou. Rozhodujúci je horoskop. Ak nie sú hviezdy snúbencom priaznivé, zo svadby zíde. Nevestu hľadajú rodičia ženícha, ak je potrebné aj na inzerát, v ktorom sa bez hanby uvedie všetko podstatné. Snúbenci sa väčšinou spoznajú až v poslednej chvíli, niekedy až pri svadbe. Podľa hinduistickej tradície ženích prvý raz uvidí tvár svojej nastávajúcej v zrkadle, ktoré si dievča na konci svadobného obradu položí do lona.
 Štát Rádžasthán, mesto Puškar. Po ulici ide svadba. Vpredu nosiči veľkých elektrických lucerien, na konci muž tlačí vozík s revúcim dynamom. Za svetlonosmi kráča zástup  spievajúcich vyparádených žien sprevádzaný hlučnou dychovou hudbou. Muži majú turbany a uniformy. Samotná svadba prebieha v obrovskom bielom stane. Všetci môžu vidieť ženícha a nevestu usadených na vysokých pozlátených kreslách na pódiu. Budú tam sedieť hodiny, nehybní až na strnutie, s nikým neprehovoria, ani medzi sebou. Otec, asi nevestin, zatiaľ prijíma gratulácie a  rozdáva - bankovky! Svadobní hostia dostanú malé občerstvenie, vo vedľajšom dome hodujú blízki príbuzní. Svadba má trvať tri dni a tri noci. Sú šťastné, tieto sobáše z rozumu? Indovia tvrdia, že áno. V indickej spoločnosti panuje poriadok. Prináša ho náboženstvo, systém autority a zodpovednosti otca, úcta k matke. Keď bol prvý premiér nezávislej Indie Džavarharlál Néhrú raz v Európe, spýtali sa ho, ako to v Indii vyzerá s manželstvom. "Vy si beriete toho, koho milujete, my milujeme toho, koho si zoberieme," odpovedal.

PRELUDNENÉ SVÄTÉ MESTO

Puri, štát Orissa. Puri je sväté miesto, zasvätené bohu Džaganathovi, ktorý je jedným z prevtelení boha Višnu. V Puri je chrám, do ktorého môže vstúpiť len hinduista, a v ňom obrazy Džaganatha, jeho mocného brata Balhadru a jeho krásnej sestry Subhadry. Do Puri môžu chodiť všetci ľudia bez ohľadu na kastu, boh Džaganath je prístupný všetkým. Môžu navštíviť chrám, nakúpiť obrazy bohov, mušle a iné suveníry, očistiť sa v mori. Breh mora v Puri je lemovaný početnými hotelmi, niektoré v britskom koloniálnom štýle, iné moderné a všade plno ľudí, najmä rodín s deťmi. Rodiny sú veľké. Každý riadny muž totiž hľadí na blaho všetkých príbuzných - púť do svätého Puri dopraje nielen manželke, deťom, matke a otcovi, ale prizve aj svokru a svokra. Celý deň majú čo robiť. More a pláž, obedy v reštaurácii, prechádzky, výlety, návštevy miestnych pamätihodností, najmä chrámu v Konraku a jeho erotických výjavov. Večer tradičné tance a hudba. Spokojnosť rodiny je nadovšetko. Pri mori sa žiadna žena nevyzlečie do plaviek. Kúpu sa, pretože je to príjemné, je to dovolené a dokonca sa to odporúča. Morská voda rovnako ako voda rôznych riek a jazier je svätá, očisťuje. Osoba ženského pohlavia však musí zostať celkom oblečená. Zahalené do sárí tak do mora vstupujú mladé dievčatá, zrelé ženy i staré babičky, podopreté vo vlnách i v sypkom mieste oddaným synom alebo vnukom. Tučné blahobytné manželky v podvečer zaplnili obchodnú ulicu.  Látky, konfekcia pre deti, ale aj riady, elektrické spotrebiče, kozmetika - nakúpili, podali balíky mužom a ide sa na večeru. V rovnakom čase je chrám obklopený pútničkami. V malej svätyni  zapálila starenka vonnú tyčinku o knôt z olejovej lampy. Skláňa sa až k zemi, okolo nej behajú chlapci, ktorí v chráme pracujú, smejú sa navzájom poštuchávajú, ona si ich nevšíma, modlí sa k bohu. Davom ľudí sa predierajú posvätné kravy,  ponáhľajú sa k chrámovému múru, kde dostanú zvyšky z kuchyne. Krava leží na zemi, na jej tele odpočíva jedna zo starých žien, ktorými sa Puri odrazu zaplnilo. Vdovy prišli uvítať novolunie. Sú oblečené do bielych sárí, bosé, niektoré celkom malé, drobnučké, nohy ako paličky. Celý mesiac sa nedotkli mäsa a teraz čakajú na zjavenie.

ŽIVOT SA S NIMI NEMAZNÁ

Bývajú v zvláštnych ubytovniach neďaleko chrámu. Niektoré si prisadli k žobrákom, prosia o haliere. V rybárskej dedine sa o pútnikov nezaujímajú a žijú si po svojom. Rybári sú vlastne kočovníci, sťahujú sa s rybami. Muži ráno odplávajú na more, v dedine zostávajú ženy v chyžiach z hlinených tehál, pokrytých palmovými listami. Chyže sú malé, tesné, ženy radšej trávia čas na ulici z udupanej hliny. Aj tú treba čistiť, zametať riedkou metlou, kropiť, aby sa neprášilo. Keď upratali, ženy sa umyjú, perú, varia, češú, vyberajú deťom vši. Vodu berú z pumpy. V dedine je škola a lekár. Oblečený v bielom plášti, sledovaný starostlivým pohľadom matky práve prezerá novorodenca. Večer sa dedina celkom vyprázdni, ženy sa presťahujú na pláž, kde čakajú na návrat rybárov a chystajú sa na ryby, ktoré budú variť, dusiť a sušiť. Keď ryby odtiahnu, rybári odídu. Miestni ľudia do ich dediny nechodia. Domy usadlíkov sú pevnejšie, obklopené zeleninovými záhradkami. Všetko majú na starosti ženy. Žena, ktorej manžel nenosí domov dosť peňazí, mlčí a pracuje, aby uživila svoje deti. Žiadna námaha nie je príliš veľká, ani kopať kameň na ceste, ani nosiť tehly či miešať maltu. Staré ženy a tie, ktoré nemajú žiadny zárobok, zbierajú na uliciach kravské lajno, ktoré sušia na slnku. Kúri sa ním, varí sa na ňom. Indické ženy pracujú. Na poliach, na stavbe, v baniach, vo fabrikách. Hlavná zodpovednosť však patrí mužovi. Ten sa musí starať o rodinu a trpezlivo znášať osud, aj keď svoju ženu nemiluje, aj keď má priveľa detí. Oslobodiť sa môže, až keď všetky zaopatrí. To platí aj pre ženy. Ak splnia všetky uložené povinnosti, môžu bývalí bankoví úradníci i svedomité gazdinky opustiť svetský život. Oholia si hlavu, oblečú sa do šafranovožltého rúcha a vyberú sa na cesty. Stanú sa potulnými mníchmi, mníškami. Hľadia už len na blaho duše a večnú spásu.

PAVLA JAZAIRIOVÁ