Nepochopiteľná surová vražda

Keď mala Otília Mravcová, vyše šesťdesiatročná starnúca žena bilancovať svoj život, bola na rozpakoch. Veľa sa jej zo života nevydarilo. Vydala sa za chlapa, s ktorým mala tri deti. Ukázalo sa, že je to ožran. Keď deti ako tak vyrástli, vyhnala ho a dlho bola sama, len s deťmi.

Detváky dospeli, rozutekali sa a ona sa zoznámila s Michalom. Bol síce o desať rokov mladší, ale bez záväzkov, veľmi milý, pozorný. Konečne prežila niekoľko šťastných rokov. Lenže roky išli a Michal o ňu postupne strácal záujem. Keby len to! Stalo sa zopárkrát, že keď bola v robote na druhej smene, trúfol si dokonca tie ľahké devy vláčiť k nej domov.  Dostalo sa jej to do uší, začala mať psychické problémy, všetko sa vyhrotilo častými hádkami a posledné dva roky už ani nežili spolu, iba bývali. Strávila dva mesiace na psychiatrii, nevedela sa s tým vyrovnať. Každý mal jednu izbu, komunikovali v nevyhnutnom rozsahu a potom jej oznámil, že sa s ňou rozvedie, lebo si našiel inú ženu.  Najradšej by ho zabila, nemohla ho už ani vidieť. Michal to vedel. Svojho času mal Otíliu rád, ale po tých rokoch sa mu sprotivila. Našiel si mladšiu, chodil s ňou na jednu chatu za mesto a Otílii sa radšej vyhýbal. Akonáhle vyriešia situáciu s bytom, odsťahuje sa. Koľko škandálov mu vyrobila pred kolegami! Koľko listov, sťažností a vymyslenín poposielala na rôzne inštitúcie! Podchvíľou bolo jasné, že nie je celkom normálna, na tej psychiatrii nebola len tak... Jedného pekného júlového dňa to však bol on, ktorý telefonoval na políciu a oznámil, že svoju exmanželku našiel doma mŕtvu a "vyzerá hrozne, je tu samá krv".

Kapitán Jakubec z výjazdovej skupiny krajského úradu vyšetrovania s ním v tomto súhlasil. Otília Mravcová ležala v obývačke na válande a nielenže nevyzerala, ale už ani nevoňala pekne. Mravec mu vysvetlil, že tu nebol tri dni a keď vošiel, hneď ho zarazil ten zápach, tak otvoril dvere do izby, v ktorej bývala, hoci inak by si to nedovolil, už spolu vôbec nekomunikovali. Čo sa to stalo? Jakubec neváhal ani na chvíľu. Nuž čo sa stalo? Voľakto Mravcovú zaklal nožom a rozbil jej hlavu. No keby len to! Bola doslova rozpáraná ako brav, vyliezali jej črevá a v tom množstve zaschnutej krvi boli kúsky čohosi, čo tiež vyzeralo ako časti čriev. Nemienil to dlhšie skúmať, dvíhal sa mu žalúdok a túto prácu s uspokojením nechal na kriminalistických technikov. Veď sa hlbšie zamyslel, Michal Mravec sa mu videl byť podozrivým číslo jeden, pretože zámka na dverách do bytu nebola nijako poškodená, nezdalo sa, že by tu niekto niečo hľadal a nič nebolo porozhadzované. Zato krv našli technici aj na zárubni dverí do kuchyne. Zdalo sa, že Mravcová chcela uniknúť, kým ju vrah na posteli beštiálnym spôsobom nedorazil. Také niečo v živote nevidel!

Mravca dal Jakubec predviesť a jeho podozrenie zosilnelo, keď na jeho nohaviciach i za nechtami našli stopy krvi. Po troch dňoch to bolo síce čudné, ale stalo sa. Neváhal, Mravcovi vzniesol obvinenie z trestného činu vraždy a a strčil ho do vyšetrovacej väzby. Mravec ostro namietal, tvrdil, že na celé inkriminované obdobie má dokonalé alibi a okamžite si podal stažnosť proti uzneseniu. Jakubec, pravdu povediac, vôbec nezapochyboval o jeho vine. Bol si istý, že celé to jeho "alibi" je založené na svedectve tej frajerky, ktorá má eminentný záujem svojmu milovníkovi potvrdiť čokoľvek. Motív bol predsa jasný. Takých tu už bolo!

Ako pokračovalo vyšetrovanie, pôvodná Jakubcova sebaistota sa strácala a celý prípad sa zdal byť až mystickým. Technici preliezli obývačku i celý byt doslova štvornožky, hodiny tu strávil i súdny lekár a pozbierali desiatky stôp. Krvné striekance a ostatné krvné stopy pozorne dokumentovali, pretože mohli dať odpoveď na priebeh vraždy. Hneď vedľa postele našli dlhý kuchynský nôž a pod posteľou zakotúľanú trojkilogramovú činku, ktorá tiež mala na sebe krvné stopy. Správa súdneho lekára bola neobyčajne dlhá a detailná. Ani pre otrlého doktora prípad Mravcová nebol všedný. Na posteli, vedľa dorezaného tela, totiž našli skoro tridsať kúskov čriev, ktoré vykazovali vitálnu reakciu. "Keby to nebola blbosť, tak ti poviem, že ju zabil nejaký vlkodav," krútil hlavou doktor Merkl. "Tie črevá sú totiž potrhané silou, akoby jej ich niekto priamo vytrhával z brušnej dutiny! Počul si to už niekedy? Buď bol ten vrah absolútnou beštiou, alebo to mohlo byť aj inak... "

"Ako inak?"

Merkl sa poškrabal za uchom. "Čo ja viem, ťažko to uveriť, ale mala za nechtami množstvo vlastnej krvi a vlastných biologických tkanív. Tak mi prišlo na um, či si to nemohla spraviť sama.... "

Jakubec si pomyslel, že zle počuje. Niečo vedel aj o tých najčudesnejších spôsoboch samovraždy, ale predstava, že niekto sám seba mláti činkou do hlavy, potom si rozreže brucho, vlastnými rukami si trhá črevá na kusy a vyhadzuje ich von... ? To sa predsa nedá uveriť!

Dá, nedá. Lenže Mravec mal naozaj stopercentné alibi, množstvo susedov ho v inkriminovanom čase vraždy videlo. Krvné stopy, ktoré našli na jeho nohaviciach a za nechtami, mali inú krvnú skupinu než Mravcová a po dlhom nátlaku sa Mravec priznal, že to je frajerkina krv a nebola stará. Detaily nešpecifikoval, dali sa domyslieť. Jakubec ho musel pustiť z väzby. A nech robili, čo robili, v celom byte nenašli ani jednu stopu, svedčiacu o aktivite kohosi iného. Aj ten krvavý odtlačok na zárubni kuchynských dverí, od ktorého si Jakubec veľa sľuboval, patril jej a tak už bol v úvahách celkom domotaný. Merkl si stále húdol svoje - musela si to urobiť sama. Pod nechtami jej totiž s pomocou elektrónového mikroskopu našiel i také tukové bunky, ktoré sa vyskytujú iba vo vnútorných vrstvách čriev.

"Čo keď to niekto fingoval a - dajme tomu - strčil jej už ako nevládnej ruky do brušnej dutiny?" namietal Jakubec. Merkl krútil hlavou: "Nie. Tie bunky som našiel veľmi hlboko, pri bežnom dotyku by sa tak hlboko pod nechtové lôžko nedostali. Je to logické - trhala črevá vlastnými rukami, pomáhala si nechtami. Musela sa zblázniť. Črevá totiž veľmi nebolia, vieš?"

Jakubec neveril, dal vypracovať kontrolné znalecké posudky ešte dvom na sebe nezávislým súdnym lekárom, aby mu objasnili celý mechanizmus smrti. Znalci sa v zásade zhodli a spolu s kriminalistami presne zrekonštruovali celý proces. Senzácia sa nekonala, akurát súdni lekári mali o čom písať do špecializovaných časopisov. Keď totiž porovnali všetky stopy, bolo zrejmé, že Mravcová sa v tvrdom ataku hlbokej chorobnej depresie rozhodla sama si vziať život. Zvolila si ale veľmi neobyčajný spôsob. Najprv sa niekoľkokrát udrela činkou do hlavy. Možno na chvíľu stratila vedomie, ale podľa lekárov si nijako vážnejšie neublížila, iba krvácala z rany na hlave. Potom išla do kuchyne, zobrala nôž a v obývačke, na válande si podľa všetko v sede začala rezať brucho. Raz, dva, trikrát. Potom urobila rozhodujúci rez a otvorila si brušnú dutinu. Vyťahovala vlastné črevá a trhala ich na kusy. Doktor Merkl odhadoval, že mohla takto aktívne žiť minimálne desať minút. Potom musela upadnúť do bezvedomia a rýchlo vykrvácať... Neuveriteľné, ale pravdivé!