Nemilujem svoju matku

Milovať svojich rodičov nie je vôbec samozrejmé. Zvlášť, ak ich veľmi nemáte za čo milovať. A to, že vás iba splodili, je trochu málo. Moja matka nebola pripravená na to, aby mala deti. Musela sa vydávať, lebo otehotnela po trojmesačnej známosti a celý život v nej vrel pocit, že sa musela priskoro starať o iných, že prišla o mladosť a že jej všetko v živote ušlo. S tým by sa možno dalo čiastočne súhlasiť a dá sa tomu aj rozumieť. Ale my sme jej peklo žili s ňou.

Ona to peklo vytvárala a my sme boli hlavní účastníci. Ja, sestra, brat a aj otec, ak bol náhodou doma a nedrel niekde v Čechách. Matka bola neláskavá, extrémne prísna, nevyrovnaná a hysterická. Výborná kombinácia na to, aby ste vlastnú matku už od útleho veku nenávideli. Keď sa ešte občas neovládla a v afekte mi neraz ako malej napľula do tváre, vedela som, že ma nielenže nemiluje, ale má problém ma vystáť. To isté platilo aj pre brata a sestru. V tomto bola spravodlivá. Liezli sme jej na nervy všetci rovnako.

Pekelné detstvo sme prežili s rôznymi ujmami na tele i na duši a čo najskôr sa pratali z domu. Našťastie, otec si veľmi želal, aby sme študovali, takže sme mu všetci s nadšením vyhoveli, aby sme mohli utiecť z domu hneď, ako to bolo možné. Dnes máme všetci svoje rodiny a všetci chodievame k psychológovi, aby sme neprenášali nejaké chorobné návyky do vlastných rodín. Báli sme sa, že vlastné deti nebudeme vedieť milovať, ale báli sme sa zbytočne. Dovolím si tvrdiť, že všetci traja sme láskavými a chápavými rodičmi, ktorí udržujú pohodu a pokoj vo svojich rodinách. K starej matke však deti nevodíme. Po vlastných skúsenostiach nemáme na to odvahu.

Paradoxne naša matka na starosť zmäkla. Zrazu túži po silných a teplých rodinných putách, po spoločných oslavách narodenín a po láske, ktorú od nás očakáva. Lásku však k nej necíti ani jeden z nás. Iba ak súcit s ňou a s tým, že koľko lásky zasiala, toľko lásky teraz žne. Nie sme k nej bezcitní, ale to, čo by od nás teraz chcela, jej nijako nevieme dať...

Agáta Galisová