Nekompromisný a tvrdý ako oceľ
Súdiac podľa denných správ, trestná činnosť policajtov má skôr stúpajúcu tendenciu. Okrem klasických úplatkov dopravákom na ceste sa množia iné, závažnejšie formy - účasť na krádežiach, na ozbrojených lúpežiach, na vydieračkách, najmä však na krytí trestnej činnosti iných.
Za ostatné roky si však spomíname iba na dva prípady, keď policajt priamo vraždil - v oboch však z ohrdnutej lásky či z pomsty za neveru. Taký prípad pred dvoma rokmi vzrušil Košice.
Jednu augustovú nedeľu zalarmovala políciu a požiarnikov pani, ktorá tvrdila, že v byte jej dcéry sa muselo niečo stať, pretože nikto neotvára a pritom by mala byť doma aj so synom. Požiarnici sa napokon dali presvedčiť, a aby nemuseli vylamovať dvere, rozhodli sa byt na treťom poschodí navštíviť s pomocou rebríka cez balkón.
Prvý príslušník mestského požiarneho útvaru našiel v izbe spiaceho malého chlapčeka. Z izby sa však nevedel dostať dovnútra bytu - všetko nasvedčovalo tomu, že dvere sú zatarasené. Keď sa do nich poriadne oprel, zistil, že dvere blokovala akási bedna a kreslo. Na chodbe objavil krvavé telo takmer nahej ženy a v kuchyni telo muža. Obaja mali zreteľne rozstrieľané hlavy. Chlapček bol však živý a až na to, že bol veľmi vydesený, smädný a hladný, nebolo mu nič.
Ukázalo sa, že mŕtva žena Mária Doláková je naozaj dcérou oznamovateľky a chlapček je jej syn. Policajti onedlho zistili aj totožnost mŕtveho muža - bol to známy rozvedenej Dolákovej, ktorá žila sama so synom. Podľa odevu oboch nebohých sa však zdalo, že muž, zamestnaný vo veľkej firme, nebol v byte iba na spoločenskej návšteve. Mal tu viacero vecí, ktoré svedčili o častejšom pobyte aj cez noc. Privolaný lekár konštatoval, že Doláková i partner boli zastrelení zbraňou malého kalibru, pričom väčšina rán bola zrejme vypálená z bezprostrednej blízkosti. Svedčili o tom spaliny na pokožke v okolí výstrelov. Muž mal v hlave dve rany, z toho jedna išla zozadu a z väčšej vzdialenosti, druhú mal v prednej časti. Táto strela išla z bezprostrednej blízkosti. Ženu trafil vrah trikrát do hlavy a všetky rany niesli stopy po výstrele zo vzdialenosti menšej ako tridsať centimetrov.
Na chodbe neveľkého bytu bola rozmazaná krv, ktorá svedčila o pohybe mŕtvej či aspoň smrteľhe zranenej ženy a na podeste pred vchodovými dvermi do bytu tiež našli stopy krvi vrátane vystrelených nábojníc a roztrieštenej guľky. Vďaka tomu vedeli, že páchateľ použil zbraň kalibru 6, 35 mm. Lekár určil čas smrti na nočné hodiny zo soboty na nedeľu, najpravdepodobnejšie skoro ráno, medzi druhou a piatou hodinou. Vyhodnotenie stôp núkalo viacero úvah, ako sa vrah do blízkosti svojich obetí dostal. Byt bol totiž riadne uzamknutý - podľa nábojníc však bolo jasné, že strieľal aj vonku, pred vchodovými dverami. Nikto nič nepočul?
Mal tlmič? Vylákal ženu pred dvere, potom vnikol do bytu a zastrelil aj jej priateľa? Možné to bolo. Susedia napokon potvrdili, že počuli nejaké zvuky, ktoré mohli byť rovnako výstrelmi zo slabšej pištole, alebo zvukmi po otváraní šampanského. Žiaden krik nepočuli, obyvatelia z bytu oproti však tvrdili, že krátko pred štvrtou ráno im niekto zazvonil. Kým muž prišiel k dverám a pozrel cez priezor, nevidel nič a zasa si ľahol spať. Aj ostatní tvrdili, že zvuky počuli medzi treťou a štvrtou hodinou. Najistejšia sa teda zdala byť informácia manželského páru, ktorému zrejme Doláková zazvonila v zúfalom úsilí o záchranu vlastného života. Nepomohlo. Kriminalistickí technici však našli nejaké stopy aj na balkóne a spolu so zatarasenými dverami na izbe s priľahlým balkónom logika veci navrávala, že ak aj páchateľ vošiel cez balkón, určite pri odchode nezvolil túto cestu.
Naviac, pochybnosť vzbudzovala poloha bytu. Ak sa do neho niekto dostal cez balkón, potom musel byť telesne mimoriadne zdatný. Neznámy zrejme dvere zatarasil preto, aby sa chlapček nedostal von a nevidel dve mŕtvoly. To znamená, že vrah potom odišiel riadne vchodovými dverami a riadne za sebou zvonka zamkol. Ale kto, preboha, mal záujem na smrti dvoch mladých ľudí? O mužovi nevedeli prakticky nič. Určite však nebol žiaden kriminálny živel. Nuž a mladá žena? Tá pracovala ako občianska pracovníčka na polícii.
Skôr, než kriminalisti mohli začať rozvíjať úvahy týmto smerom, najbližší príbuzní nebohej takmer nepochybovali, kto to mohol byť. Dolákovej bývalý priateľ, nazvime ho František Drozdík, jeden z nailepších príslušníkov tunajšieho útvaru kriminálnej polície. Precízny, perfektne psychicky i fyzicky pripravený na službu, povahovo dôsledný a nekompromisný k páchateľom trestnej činnosti. Ideálny policajt. Všetci vedeli, že s rozvedenou Dolákovou skoro dva roky chodil, istý čas dokonca u nej býval, akosi sa však nepohodli a Doláková ho viac-menej vyhodila. Lenže Drozdík sa s tým nevedel zmieriť, stále ju presviedčal, že lepšiu ženu na svete nepozná a keď nebude "jeho", nebude nikoho. Jeho žiarlivosť, či skôr vzťahovačnosť išla tak ďaleko, že s Dolákovou mali aj niekoľko fyzických konfliktov, veľakrát sa jej vyhrážal smrťou a ustavične ju prenasledoval. Doslova za ňou hodiny chodil či striehol pod bytovkou a kontroloval, či k jeho vyvolenej nepôjde nejaký iný muž. Vyvolával jej vo dne v noci, musela si dať zmeniť telefónne číslo a jej matka bola už z celej situácie veľmi nešťastná. Bála sa, že Drozdík je naozaj schopný niečo dcére alebo vnúčikovi urobiť. Napokon sa skontaklovala aj s matkou mladého policajta, prosila ju, aby synovi dohovorila, nech už dcéru nechá na pokoji. Zašla dokonca aj za Drozdíkovými nadriadenými. Tí s ním urobili pohovor, požiadali ho, aby už neblbol, veď žien je na svete dosť, je mladý, dobre vyzerá, má prácu, tak čo...
Hocako, okolie bolo už v nedeľu večer presvedčené, že to musel urobiť Drozdik. lšli preto pre neho vlastní kolegovia. Drozdík totiž mal aj takú pištoľ kalibru 6,35 mm, akou boli spáchané vraždy. Nosil ju stále pri sebe...
Drozdík sa nechal bez odporu zadržať, no odmietol s nimi komunikovať o ničom nevie a hotovo. Keď dávali dohromady časový harmonogram jeho pohybu v inkriminovaný večer, resp. noc, ukázali sa diery. Jeho rodičia potvrdili, že celý večer sa niekde túlal, potom však prišiel domov a keď išli spať, pozeral televíziu. O pol jednej v noci ho však jeden zo susedov videl vychádzať z domu.
Kde bol a dokedy? Kde má pištoľ, ktorú má zapísanú v zbrojnom preukaze? Čo mal oblečené, aký typ obuvi mal na sebe? Drozdík mlčal, nevypovedal, nebránil sa. Niekoľko dní vydržal, všetko však svedčilo proti nemu, a tak napokon povolil. Pred vyšetrovateľom sa priznal a ukázal aj miesto, kde zakopal svoju pištoľ, texasky. Priznal, že bol na Dolákovú veľmi silno fixovaný a nevedel si predstaviť, že s ním viac nebude. Ustavične ju chcel presvedčiť, nechcela sa však s ním už rozprávať. Aj v tú sobotu večer strávil hodiny pred jej domom, dúfajúc, že ju uzrie a bude si s ňou môcť pohovoriť. Dúfal márne.
lšiel domov, nemal však pokoja a keď si rodičia ľahli spať, vyrazil do ulíc a išiel pešo k nej. Vedel, že ho nepustí. Vyliezol preto po hromozvode na prvé poschodie a potom po balkónoch až na tretie. Učupil sa na balkóne a čakal. Chlapček sa však zobudil, začal plakať a po chvíli ho do izby prišla upokojiť matka. Vtedy vošiel dovnútra. Veľmi sa zľakla, tvrdila mu, že ho chce zabiť. On ju upokojoval, potom ju preniesol do spálne, aby chlapca nerušili. A tam, po tme, ho ktosi zozadu zdrapil. Tak zistil, že v byte je druhý chlap. Poznal ho z videnia, vedel, že sa kamaráti s Máriou, no netušil, že ich vzťah došiel tak ďaleko. Zovrela v ňom krv. V kuchyni ho zastrelil. Mária sa pokúsila utiecť, otvorila vchodové dvere na byte. Strelil jej do hlavy a vtiahol ju dnu. Tam, na chodbe bytu jej strelil ešte dvakrát do hlavy... Potom chlapcovi zatarasil dvere a išiel domov. Dopoludnia zakopal veci.
Drozdík však stále vyšetrovateľovi tvrdil, že do bytu nevyliezol s úmyslom vraždiť. Chcel sa vraj iba porozprávať. Keby tam nenašiel toho chlapa, nič sa nestane.
Policajtovi na súde neverili. Veď už dlho sa Dolákovej vážne vyhrážal, fyzicky ju napádal, dohováranie nepomáhalo. Senát preto dospel k názoru, že Drozdík už do bytu prišiel s úmyslom zabíjať, a potom sa ešte usiloval svoju trestnú činnosť zakrývať. Odsúdil ho preto na 15 rokov odňatia slobody nepodmienečne v III. nápravnovýchovnej skupine. Podľa posledných informácií sa Drozdík presadil aj vo väzení a stal sa jednou z vedúcich osobností ovládajúcich ostatných trestancov svojou vôľou a dôraznosťou...
Ondrej Šimúny
Pekné čítanie
