Nehasnúca sila rastlin

Kedysi dávno neslúžili rastliny iba na okrasu, liečenie a jedenie. Ľudia verili, že pomocou rastlín môžu ovládať nadľudské sily. Existovali aj čarovné byliny, ktorými bolo možné odvrátiť alebo privolať búrky a krupobitie.
Inými rastlinami sa zasa dali odhaľovať čarodejnice, ďalšie ochraňovali pred zlými silami. Rastliny slúžili aj ako kľúč, vodič pri hľadaní pokladov. Mnohé z nich považovali za osobitne čarovné a ešte aj dnes o nich kolujú rôzne dohady.

IMELO
Čo je kukučka medzi vtákmi, to je imelo (Viscum labum) medzi rastlinami. Ako cudzopasník rastie a darí sa mu na hostiteľskej rastline. Uprednostňuje kmeň a konáre ihličnatých stromov a listnaté mäkké dreviny.
Ak sa nad imelom zamyslíme z tej či onej stránky, vždy prídeme k záveru, že je to pozoruhodná rastlina. Vôbec sa nestará o normálny ročný cyklus. Na začiatku leta sa objavia jeho prvé kvety, otvoria sa však až na nasledujúcu jar. Bobule sa vyvíjajú mimoriadne pomaly a dozrievajú až v decembri. Potom ich zožerú drozdy. Kostky sa vysadia s výkalmi vtákov. Keď padnú konáre, ihneď tam zapustia korene a tak vznikajú nové imelá. Imelo nepodlieha zákonom zemskej príťažlivosti, pretože je schopné rásť do každého smeru. Okrem toho neberie na vedomie ani fotosyntézu, pretože je zelené aj v tmavom prostredí.

Antické národy ho považovali za svätú rastlinu. Svätá bola aj pre Keltov. Ich kňazi, druidi, uctievali predovšetkým osamotené imelá, ktoré rástli na starých duboch. Na slávnostné ceremónie sa používalo imelo odťaté zlatým kosákom. Kňazi odetí do bieleho rúcha chytali do rúk "všeliečiacu" rastlinu, takú, ktorá sa nikdy nedotkla zeme. Zvláštnu úlohu zohrávalo imelo vo svete bohov aj u Germánov. Tí verili, že vetvičkou imela, ktorá sa premenila na šíp, zabili boha slnka Baldura. V germánskej mytológii považovali imelo za symbol znovuoživenia uhasínajúcej sily slnka, ktorá zostáva živá iba v ňom. Imelo zostalo dlho v povedomí ako osvedčený prostriedok na ochranu proti čarodejniciam a démonom. Chránilo človeka a zviera proti zlým duchom, ľudia verili, že pomocou neho chytia zlodejov. Bolo vraj schopné rozbiť všetky zámky a chránilo strom, na ktorom vyrástlo, najmä proti bleskom. Ak sa na Vianoce pripevnili na ovocné stromy vetvičky imela, dobrá úroda bola zaručená. Dnes sa vetvičky imela prinášajú do bytov počas vianočných sviatkov. Kedysi viselo po celý rok na chodbe na znak, že hostia, ktorí prídu do domu, sa tu môžu cítiť v bezpečí.

MANDRAGORA
Mandragora patrí do rodiny ľulkovitých porastov. Popri iných rastlinách ju využívali pri výrobe čarodejných mastičiek. Stáročia sa o nej hovorilo ako o najčarovnejšej rastline. Pritom svojím neporiadnym chumáčikom veľkých neforemných listov a zriedkavými zelenobielymi kvetmi nerobí dojem peknej rastliny. Až keď si niekto dá tú námahu a prehrabe sa v zemi - objaví pravý dôvod čarodejnej povesti mandragory: veľkú repu, nezriedka aj pol metra dlhú a niekoľko kilogramov ťažkú. Okolo tohto koreňa, ktorý sa trochu podobá na postavu človeka, kolovali najdobrodružnejšie povesti. Rozprávalo sa napríklad, že mandragorový koreň, keď sa vyťahoval zo zeme, kričal tak srdcervúco, že ten, kto sa odvážil ho vytiahnuť, buď stratil rozum, alebo vypustil dušu. Kto chcel zostať živý a zdravý a zároveň vlastniť koreň, musel okolo neho, bez toho, že by sa ho dotkol, vykopať priekopu. Keď sa objavila najspodnejšia časť spod zeme, musel k nej priviazať chvost čierneho psa a zo značnej vzdialenosti ho k sebe prilákať. Ak pes začal utekať, ťahal za sebou aj koreň. Namiesto človeka sa stal obeťou čerta pes, ktorý musel zdochnúť. No a keď sa už konečne niekto stal majiteľom koreňa mandragory, musel ho v určité dni v týždni kúpať vo víne a obliecť do hodvábnej košele a kabáta, aby nestratila svoju čarovnú moc. Ak niekto všetky tieto podmienky splnil, koreň vraj prinášal šťastie. Liečil choroby, hojil rany, neplodné ženy robil plodnými, chránil proti urieknutiu a bol aj zaručeným prostriedkom na lásku.

VIRGUĽA
Čoraz viac ľudí si necháva prehliadať svoje byty prútikármi, aby zabránili nevhodnému umiestneniu postelí nad zdraviu škodlivými vodnými žilami a vyžarovacími poliami. Nezriedka volajú prútikára, aby si vypočuli jeho názor, keď sa ide stavať nový dom, aby vyhľadal zo zdravotného hľadiska najvhodnejšie miesto pre jeho budúce základy. Dnes sa zväčšia pracuje s kovovými prútikmi, v minulosti používali konáre zo stromov a prúty z kríkov. Čarovný prútik je starý ako ľudstvo. Čínskeho cisára Yu (vládol okolo roku 2200 pred naším letopočtom) zobrazujú s čarovným prútikom v rukách. Akádska bohyňa Nan mala prezývku "Pani čarovného prútika". Mojžiš niekoľkokrát použil palicu, aby našiel vodu. Homér spomínal čarovný prútik na niekoľkých miestach svojej Odysey. Cicero ho opísal v jednom liste a VergíIius vo svojej Aenaeis. Čarovný prútik mal slúžiť v prvom rade na to, aby naznačil, kde sú v zemi skryté poklady. Neskôr ho používali pri hľadaní železnej rudy, uhlia a vody. Ale aj pri vyhľadávaní zlodejov a vrahov. Prútik bol súci aj na to, aby odhaľoval skryté hraničné kamene, stratené cesty, vyhľadával nepriateľov, posudzoval čo je pravda a čo lož. Dával znamenia, či je vzdialený príbuzný zdravý, mŕtvy alebo živý, či žena porodí syna alebo dcéru a rôzne iné veci. Ľudia uprednostňovali konáre vŕby, jelše, lipy, brezy, ale najmä liesky. Žiadny iný ker nemal takú dôveru ľudí. Prút sa nesmel rezať nožom, iba ohnivým kameňom. Pritom sa muselo postupovať veľmi rýchlo, aby sa v prútiku udržala tajomná moc.