Nedochvíľna Soňa

Nepatrím k tým ľuďom, čo majú pochopenie pre nedochvíľnych flegmatikov. Mrhať časom a vyčkávať ako na Godota nikdy nebolo mojou prioritou. Preto som sa aj obávala stretnutí so Soňou. Keď sme sa dohodli na ôsmu pred kinom, tak ona bola schopná dostaviť sa o deviatej na úplne opačný koniec mesta. Dokázala sa aj hodinu rozhodovať medzi fialovým a modro-fialovým náramkom, časáky si väčšinou nekupovala, ale si ich pravidelne chodievala čítať do supermarketov. Keď som jej robila spoločnosť, bolo to pre mňa neskutočným utrpením. Listovať si v časopisoch o celebritách a pritom sa uhýnať tete s veľkým “autom“, čo zmýva dlážku, ma vôbec nenapĺňalo.

Ale čo by človek nespravil pre svoju kamarátku? Na Soni je úžasné to, že okrem jej adrenalínovej nedochvíľnosti ma vie pobaviť aj svojím “dlhým vedením“. A to nemusí byť ani blondínou, aby sa ma opýtala, prečo nikto z pozvaných zatiaľ nepotvrdil účasť na jej plánovanej grilovačke. Na balkóne v paneláku. No sranda so Soňou jednoducho musí byť, ja som si už zvykla aj na jej zelený melír, aj na dlhé nechty, s ktorými si nedokáže utrieť ani...

Táto pojašená osôbka sa popri štúdiu pokúšala predávať zmrzlinu, pripravovať bio džúsy či pracovať v predajni so športovým oblečením. Samozrejme, že ju z takmer každej predajne vyhodili pre nedochvíľnosť, no na oddelení so športovými vecičkami vynadala postaršej dáme, aby si skúsila nájsť vhodný overal v nejakom múzeu voskových figurín. Výpoveď bola viac než istá a opäť mala slečinka dosť času na seba a svojich priateľov.

To, čo by som od tejto drzej flegmatičky nikdy neočakávala, bol jej cit pre humánnosť. Ak zabudneme na amok v predajni s oblečením, môžeme jednu z jej aktivít označiť ako matkoterezovskú. Pritom to myslím absolútne vážne a zo žiadnych činov sa nevysmievam. Jediná vec, ku ktorej Soňa pristupovala nanajvýš seriózne a bez dlhých omeškaní, bola jej spolupráca s istým charitatívnym združením. Všetky ostatné maily v schránke označila ako nepodstatné, len správy od charity čítala ako knihu kníh.

Osud nechcených detí bol jej prioritou s veľkým P, slečna bola schopná zanechať priateľa v kine, len aby nezmeškala stretnutie so zástupkyňou riaditeľa. Túto jej druhú tvár som na nej najviac obdivovala. Aj preto som jej nikdy nebola schopná povedať nie, veď na svete je tak málo ľudí, čo dokážu medzi svoje prvoradé záujmy zaradiť aktívnu charitatívnu činnosť. Preto týmto skladám poklonu zelenovlasej Soni a jej humánnemu cíteniu.

Tatiana Kovalčinová