NEBOL TO KÚZELNÍK

Poručíkovi Kostelnému z obvodného oddelenia PZ sa nezdalo, že by ten ramenatý vodič z povolania klamal. I keď to, čo Kostelnému rozprával, bolo zvláštne a neuveriteľne. Vodič však so sebou priviedol aj živý dôkaz v podobe desaťročného chlapca, a tak Kostelnému nevstalo iné, len veriť.

Ramenatý vodič vypovedal asi toľko - okolo deviatej ráno išiel so svojou tatrovkou po ceste medzi dvoma dedinami a na zákrute pri lese zbadal pred sebou auto, bielu Daciu, stojacu uprostred cesty. Musel preto zastaviť. Dacia mala otvorený batožinový priestor a pred ním akýsi chlap, pravdepodobne vodič toho auta, zápasil s malým chlapcom. Tomu sa podarilo chlapovi z rúk vytrhnúť, pribehol k tatrovke a opýtal sa vodiča, či ho zavezie do školy. Vodičovi sa to akosi nezdalo, chlapcovi dovolil nastúpiť. Muž rýchlo nasadoJ do Dacie a hnal auto preč. Vodič sa od chlapca dozvedel, že sa volá Anton Kašický a že ten neznámy chlap bol preoblečený za ženu, strčil ho do kufra a kamsi ho viezol. Ale sa mu podarilo z kufra dostať a práve, keď ho ten chlap znova chytil, tak prišla tatrovka.

"Pán poručik, mne sa to celé nevidelo. Chlapec chcel, aby som ho zaviezol do školy v meste, ale ja som vám ho radšej priviezol sem. Veď to vyzerá ako únos! Bohvie, čo je za tým?"

Kostelný mu musel dať za pravdu, a tak sa pustil do informatívneho rozhovoru s chlapcom. Tonko Kašický síce vyzeral poriadne vyľakaný a rozrušený, ale hovoril plynulo a nezabúdal ani na detaily. Povedal, že býva s rodičmi v meste, chodí do piatej triedy a mama ho ráno autom normálne zaviezla do školy. Býva asi kilometer od školy. Len čo však vystúpil, zistil, že si doma zabudol veci na školský výlet. V škole sa totiž tento týždeň neučia. Rozhodol sa preto skočiť si domov pre veci v nádeji, že ho zatiaľ nebude nikto zháňať.

"Asi v polceste som uvidel stáť pri kraji cesty biele auto. Malo otvorený kufor a nad ním sa skláňala akási žena v bielom plášti. Zavolala na mňa, ale pri nose si stále držala vreckovku a všimol som si, že jej vlasy nie sú pravé. Mala hnedú parochňu. Tá žena mi povedala, že sa jej uvoľnila nejaká skrutka a nemôže na ňu dočiahnuť. Požiadala ma, aby som vliezol do kufra a zvnútra ju dotiahol. Len čo som vliezol do kufra, veko zabuchla a cítil som, že auto odštartovalo. Búchal som, vrešťal, ale auto išlo stále ďalej. Potom však zastalo a tá žena veko otvorila. Chcel sam utiecť, ale chytila mi hlavu medzi kolená a zviazala mi ruky lepiacou páskou. Aj ústa mi prelepila. Povedala mi, aby sam bol ticho, lebo mi niečo urobí a znova ma uložila do kufra. lšla autom ďaJej. Ja som sa metal, po čase sa mi podarilo oslobodiť si ruky. Dal som si dole aj pásku z úst. Auto zatáčalo doprava i doľava, potom sme išli po nejakej hrboľatej ceste, lebo ma natriasalo. Obrátil som sa na chrbát a nohami skúšal vykopnúť veko. To sa mi aj podarilo a pripravil som sa vyskočiť z kufra, akonáhle auto zastane. Po chvíli naozaj zastalo, ja som vyskočil von a chcel som utiecť. Kúsok od auta ma však znova chytila a ako sme tak zápasili, zhodil som jej okuliare, ktoré sa rozbili a zošmykla sa jej parochňa. Pod ňou mala nakrátko ostrihané hnedé vlasy. Bol to muž!"

Kostelný krútil hlavou a rozmýšľal, či to chlapčísko nepozerá priveľa detektíviek. Chlapča však trvalo na svojej výpovedi a nedalo sa zastaviť. "No a práve v tom momente, ako sme sa s tým chlapom bili, prišiel ten ujo na tatrovke. Ten chlap sa zľakol, pustil ma a ja som utekal k tatrovke. Muž nasadol do Dacie a utíekol. My sme ho neprenasledovali, povedal som tomu ujovi, aby ma na tatrovke zaviezol do školy, lebo na tatrovke som ešte nešiel a dúfal som, že ma chalani z triedy uvidia, ako z nej vystupujem."

"Si si istý, že to bota Dacia?" "Ujo, ja sa v autách vyznám, oco ma učil. Bola to biela Dacia, ale značku som si nezapamatal." Vodíč tatrovky pritakal. Určite to bota biela Dacia, ale ešpézetku si tiež nevšimol, iba to, že bola tunajšia, z okresu.

Záhada? Únos? Podľa popisu mohol mať ten vodič Dacie niečo cez 20 rokov. Chlapec tvrdil, že ho nikdy v živote nevidel a nechápe, prečo ho uniesol. Tak to asi nebude švanda, pomyslel si Kostelný. Dal pokyn, aby mu prelustrovali všetky biele Dacie v okrese a s chlapcom sa vybral do školy. Ako inak, keď povedal triednej učiteľke, čo sa stalo, bolo z toho v škole mierne "pozdvižení".

V škole, ktorá bola zároveň aj gymnáziom, sa totiž ten deň naozaj neučilo, celý týždeň bežali v gymnáziu maturity, a tak detvákom základnej školy robili každý deň nejaký program. No a v ten deň hneď ráno prišiel do školy kúzelník. Učiteľka si po vystúpení všimla, že Tóno v triede nie je. Pýtala sa spolužiakov. Jeden z nich tvrdil, že ho ten kúzelník zobral do auta a odišli spolu. Prečo, to nikto nevedel.

Kostelný skočil ešte za Tónovou mamou na pracovisko. Tá bola celá vyšokovaná a nechápala, kto by mohol mať záujem chlapca uniesť. Jej muž je obyčajný autoklampiar, ona mzdová účtovníčka, nepriateľov ani dlhy nemajú, nepodnikajú, ani nikto z rodiny im nemá prečo robiť zle. Chlapec je ich jediný, nie sú rozvedení. Skrátka, všetko v poriadku, až na platy. Kúzelníka rýchlo našli. Aj ten sa čudoval. Žiadneho chlapca so sebou do auta po vystúpení nebral a ani ho nepozná. Vôbec nevie, o čo ide.

Kostelný bol v koncoch, ale Tonko mal dobrú pamäť. Presne mu ukázal, kde ho ten chlap preoblečený za ženu zobral do kufra, kde prvýkrát zastali a presne ukázal aj lesnú cestu, kde ho zachránil ten vodič tatrovky. Na zemi naozaj našli rozbité okuliare. V okrese bolo skoro tridsať bielych Dácií. Všetkým vodičom poslali okamžite predvolánky a kto neprišiel do dvoch dní, toho dal Kostelný predviesť.

Bol medzi nimi aj 25-ročný muž s nakrátko ostrihanými vlasmi. Ani sa ho nemuseli na nič pýtať. Chlapík, volal sa František Čomaj, sa hneď priznal, že to on chlapca niesol a presne popísal, ako to urobil. Všetko, čo rozprával, bolo v plnej zhode s chlapcovou výpoveďou. Cvok? Únos na objednávku? Kostelný nevedel. Čomaj vyzeral tak trochu strelený, ale to vyzeráme všetci. Mal už nové okuliare, potvrdil, že má tri a pol dioptrie a ten chlapčisko mu ich zhodil a rozbil. Parochňu a biely plášť mal od matky, zahrabal ich pri jazere aj s podprsenkou, ktorú si pôvodne chcel tiež obliecť, ale potom, si to rozmyslel. Čomaj presne ukázal miesto, kde veci zahrabal. Jeho auto podrobili dôkladnej expertize - v kufri našli vlasy, ktoré sa presne zhodovali s chlapcovými, odber vzorky zeme z pedálov auta sa presne zhodoval so zeminou na mieste, kde chlapca zachránil vodič tatrovky. V parochni zasa našli vlasy, ktoré sa zhodovali s Čomajovými. A chlapec presne ukázal, ako vykopol batožinové veko. Normálne ho otvoril bez poškodenia a zámok veka bol ďalej funkčný.

Takže - Čomaj ani chlapec si nevymýšľajú. Ale na čo to celé bolo?

Čomaj krčil plecami. Chcel, aby sa v okrese o ňom rozprávalo, a preto musel urobiť niečo neobyčajné. Mladého Kašického si vybral, lebo sa poznal s jeho otcom a nemal ho rád. "Preboha, čo ste s tým chlapcom chceli urobiť? Načo to celé bolo" pýtal sa Kostelný. "Nič, nebol by som mu ublížil. Niekde by som ho vysadil z auta. Pustil by som ho. Nerálal som s tým, že by si ma zapamätal. " A veru áno. Pri pokuse chlapec Čomaja bezpečne trikrát spoznal aj po zámene osôb pri rekonštrukcii. Čomaj stále opakoval, že na čudný čin ho nikto nenaviedol a vymyslel si to sám, chcel byť zaujímavý.

Putoval na psychiatrické vyšetrenia. Aj odborníci z neho boli magori. Je síce egocentrik, taký naivný čudák, ale z hľadiska psychiatrického je v norme, navyše nie je ani homosexuál. Je normálny, tvrdili. Hm, tak potom som ja cvok, usúdil Kostelný a spracoval návrh obžaloby pre trestný čin vydierania a únosu maloletého.

Čo bolo horšie, že na chlapcovi táto hlúpa udalosť predsa len zanechala stopy. V škole sa stal nesústredeným, začal chodiť po psychiatroch a tí povedali jednoznačne - je to psychická trauma z prežitej udalosti, môže zanechať na chlapcovej psychike aj trvalé stopy. Chlapec má panický strach z tmy a samoty, stále sa obzerá, akoby ho niekto prenasledoval. To bol aj najpádnejší argument, ktorý na súde zavážil. Čomaj bol dosiaľ netrestaný, a tak dostal trest na najnižšej hranici sadzby. Pokiaľ Kostelný počul, v base sa Čomaj správal normálne a po prepustení sa tváril, akoby sa nič nestalo. Ale stalo sa. Niektorí ľudia sú naozaj čudáci, ale cvok som iba ja, že ešte ostávam u polície, uzatvoril celú kauzu Kostelný vo vlastnej hlave.

ONDREJ ŠlMÚNY