Neboj sa a skoč!

Zmena je nevyhnutnou súčasťou nášho bytia. Niekedy nájdeme odvahu a urobíme ju sami, inokedy nás „donúti“ sám život. Ja som sa odhodlala a zmenila svoj život z vlastnej vôle, pretože ten predošlý ma ubíjal.

Žila som vo vzťahu, ktorý bol dávno mŕtvy. Bolo v ňom oveľa viac sĺz ako radosti. Áno, bývali sme spoločne, prerábali dom a každú nedeľu chodili na výlety. Na prvý pohľad idylické. No realita bola úplne, ale úplne iná. Zamotala som sa do vzťahu, ktorý jednoducho nemohol fungovať, hoci som sa zo všetkých síl snažila a nahovárala si, že to raz bude dobré. Žila som ako vo väzení. Zabudla som na sny a túžby, ktoré som kedysi mala.

Pracovala som v zamestnaní, v ktorom som pracovné povinnosti zvládala ľavou zadnou a časť pracovného času som využívala na mimopracovné činnosti, ktoré boli mojou záľubou a zároveň prilepšením k tomu, čo som zarobila. Zamestnanie snov? Možno pre niekoho. Lenže ja som sa cítila ako v klietke, dusila som sa. Strávila som tam dlhé roky a nikde som sa neposunula. Taká bola jednoducho filozofia firmy. Najlepšie sa mali tí, ktorí nerobili nič, ale vedeli šéfovi správne podsunúť informácie. O prehnitých kolegiálnych vzťahoch ani nehovorím, až na pár výnimiek. Pri predstave, ako v tomto zamestnaní zvládnem ďalšie mesiace či roky, mi bolo ťažko.

Veľmi dlho som presviedčala samu seba, že iní by boli na mojom mieste šťastní a spokojní. Brzdili ma „dobre mienené“ rady od kolegov, aby som neriskovala, že takto mám aspoň stabilný príjem a že situácia v tejto krajine nie je dosť dobrá na to, aby som menila zamestnanie. Tak som stále len prežívala zo dňa na deň, plnila si všetky povinnosti, športovala, no nič mi neprinášalo radosť. Bola som ako stroj, ktorý funguje, pretože musí, hoci by bol najradšej, keby ho vypli.

Prvým krokom k zmene bola u mňa už samotná myšlienka, že som sa nad zmenou svojho života začala zamýšľať. Chýbala mi však odvaha. Dlhé týždne som len premýšľala a desila sa toho, čo bude, keď odídem zo zamestnania a opustím partnera. Už len táto predstava vo mne vyvolávala paniku. Myšlienka na opustený byt bola deprimujúca. Nehovoriac o tom, že by som nechodila do práce, ale zostala na voľnej nohe a pracovala z domu. Odvážne či bláznivé?

Nie nadarmo sa hovorí, že nič sa nedeje len tak a všetko má svoj zmysel. Opäť som do rúk chytila obľúbenú knihu, ktorá mi dodala odvahu. Myšlienka na zmenu mi bola čoraz bližšia. Uvedomovala som si, že riskujem, ale zároveň som vedela, že nemám na výber a nakoniec všetko dobre dopadne. Veď zmena je vlastne ako skok z jedného útesu na druhý. Človek musí rátať s tým, že medzi týmito dvomi útesmi je „vzduchoprázdno“ a nie všetko pôjde hladko. Lenže vesmír, Boh či Vyššia moc nemajú radi „prázdny priestor“ a človek v tom najsprávnejšom čase doskočí na druhý útes, kde ho čaká spokojnosť a šťastie.

Okrem knihy mi pomohol aj rozhovor s koučkou. Nikdy nezabudnem na jej vetu: „Nehnevajte sa, Sára, ale ja vlastne neviem, kto ste.“ Vystihla ma dokonale. Bola som človekom bez duše, bez túžob a snov. Uvedomovala som si, že čas urobiť potrebné kroky sa blíži. No ešte predtým mi dodal odvahu ďalší človek, ktorého mám veľmi rada. Povedal mi: „Ty si už zabudla, ako si snívala o harmonickom vzťahu a o mužovi, ktorý ťa bude naozaj milovať? A pozri sa, ako žiješ teraz!“

Potom to už išlo rýchlo, aj keď nie ľahko. Zo zamestnania som odišla z vlastnej vôle, pretože mi bola ponúknutá pre mňa absolútne neprijateľná alternatíva. Povedala som si, že stačilo. Spadol mi zo srdca obrovský balvan, no ešte stále tam visel ďalší. Nefungujúci vzťah. Čoskoro som zanechala i ten, hoci to vôbec nebolo jednoduché a môj bývalý partner mne i mojej rodine strpčoval život ešte mesiace po rozchode. No ten pocit slobody a nádej, že môj život bude lepší a krajší, boli také fascinujúce, že všetko ostatné sa dalo zvládnuť. Akoby som zrazu dostala krídla a mohla voľne lietať, kam som chcela.

Ako je to v mojom živote teraz? Ešte stále sa čiastočne nachádzam vo „vzduchoprázdne“, no pomaly sa veci v osobnom i pracovnom živote začínajú hýbať. Dúfam... Som presvedčená o tom, že budem šťastná a splnia sa mi všetky sny. Teším sa zo všetkého čo mám a som vďačná naozaj za všetko. Za ľudí, ktorí sú okolo mňa, za každé nové ráno, aj tú najmenšiu drobnosť, za veci, ktoré boli predtým pre mňa samozrejmosťou. Aj keď občas prídu chvíle, že prestávam veriť, uvedomujem si, že som urobila dve najsprávnejšie rozhodnutia vo svojom živote a nikdy ich neoľutujem. Vtedy si dookola opakujem krásnu myšlienku: Na konci všetko dobre dopadne. A keď to dobre nedopadne, tak to ešte nie je koniec. Preto robím, čo je v mojich silách a ostatné nechávam na Boha, alebo ak chcete na Vyššiu moc či vesmír.
Sára