Navštívte Škótsko a dotknite sa večnosti

To nahliadnutie pod škótsku sukňu bude, ako bystrý čitateľ určite pochopí, len obrazné. Znalci tvrdili, že Škóti toho pod kiltom už veľa nenosia. A tak sa skôr pokúsime pozrieť pod sukňu Škótsku, aj keď to bude nahliadnutie iba letmé.


Prvý dojem zo Škótska je prekvapenie. Za mestečkom Gretna, kde je anglicko-škótska hranica, sa náhle vztýči Škótsko. Dôstojné a zamyslené, ako ho poznáme z pohľadníc a filmov. Úžasné kopce pokryté zeleným porastom. Zeleným inou zeleňou, než na akú sme zvyknutí u nás. Je sýta a hlboká, občas v nej vidieť aj modrastý alebo fialový nádych. Tráva, vres, kosodrevina. A kravy a ovce mnohých rozličných plemien. Sme v Škótsku. To sa potvrdí pri prvom pokuse o rozhovor v angličtine. Škót však prehovorí akýmsi jazykom len veľmi málo pripomínajicom angličtinu. Melódia reči je iná, veľa slov znie inak, používajú sa zvláštne miestne výrazy, škótske rrr znie dôraznejšie. Nápadným zvukom je "ch". Tým sa Škóti dokonca trocha vyťahujú na Angličanov. V škótskom zemepise je totiž veľa názvov s touto hláskou a Angličan napríklad "Ioch" nepovie. Až pri počúvaní keltského rádia sme pochopili, odkiaľ sa berie tá zvláštna podoba škótštiny.

OHĽADUPLNOSŤ IM SVEDČÍ

Národné uvedomenie je tu veľmi výrazné. Slušnú podporu tu majú nacionalistické strany. Avšak znalci pomerov tvrdia, že to zasa nebude také horúce, pretože práve tieto strany by prišli o zmysel svojej existencie.
Jazda autom po Škótsku (a v Británii vôbec) je pre nášho vodiča skutočná rozkoš. Najskôr si však musí prežiť pár kilometrov strachu, keď má pocit, že v živote nesedel za volantom. Potom však zistí, že cesty slúžia na to, aby sa po nich dalo rýchlo a bezpečne premiestňovať. Slasť prinášajú kruhové objazdy. Všade na diaľničných nadjazdoch sú obrovské ovály, ale aj miesta, kde treba otočiť volant na doraz. Čo však našincovi prináša najväčšie blaho, je spôsob, akým sa tam jazdí. Ohľaduplne, s vedomím, že nikto na ceste nie je sám, ale podľa hesla "dnes ja tebe, zajtra ty mne". Agresia neexistuje. V Británii sú podobné rýchlostné limity ako v celej Európe. 30 míľ (48 km/h) sa v obciach prísne dodržiava. Už ďaleko pred obcami sú nápisy "Jazdite opatrne", či "Spomaľte". Potom je pás červeného asfaltu a pod ním ešte značka s číslom 30, často aj symbol kamery. Tie naozaj fungujú a tak pri tamojšej výške pokút sa noha z plynu zosunie sama. Na  diaľniciach sa jazdí oveľa rýchlejšie, než je limit (70, t.j. 112), ale vodiči silných áut nepovažujú vodičov obyčajných áut za menejcennú rasu a nevynucujú si žiadne privilégiá.

JAZYK SI PRÍDE NA SVOJE
Britská kuchyňa sa nepovažuje za veľmi nápaditú. V Škótsku sa napriek tomu dá zažiť kulinárska radosť. Tradičné jedlá nie sú komplikované: zemiaky, baranina, zelenina, obilie, Ale aj z tohto neveľmi širokého výberu dokážu Škóti pripraviť skutočné lahôdky. Stačilo zájsť do vegetariánskeho (presnejšie bezmäsového) bistra v edinburskom divadle a objednať si stuffed potatoes alebo ploughmans lunch. To prvé je obrovský, v šupke uvarený zemiak, navrchu rozrezaný a naplnený buď strúhaným pomarančovým syrom (pomarančový bol len podľa farby) alebo šalátom z vajec natvrdo, bohato obložený zeleninou. To druhé bol tanier plný syrov: jeden pripomínal rokford a ďalšie dva boli vynikajúce, ostré čedary: jeden žltý s cesnakom (tzv. pytliacky syr) a opäť ten oranžový. Zelenina a ďalšia miestna špecialita: hnedá omáčka brown sauce. Vyzerá ako hnedý kečup, chutí najskôr veľmi čudne, skoro ako hniloba, ale potom si jazyk zvykne a vzápätí jasá. Základom omáčky sú jablká, rajčiaky a cibuľa, bohato korenené. Najväčší dojem urobil haggis. Je to čierna hmota, niečo ako jaternica, ale nerobí sa z bravčových, ale z teľacích či baraních vnútorností. Nie náhodou ho škótsky básník Robert Burns oslávil básňou.

FANÚŠIKOVIA FUTBALU A POČÍTAČOV
Ten úžasný haggis sme prvý raz ochutnali na trocha nečakanom mieste. Ako u nás je na futbale dostať párky či klobásku, tam sa predávajú nadnárodné hamburgery a pizza, ale aj haggis. Bolo to v Ibrox parku v Glasgowe, kde Rangers hrali proti Jimbos edimburským Hearts of Midlothian. Futbal v Škótsku je celkom odlišný. Nielen hráči makajú do poslednej minúty a keď zostanú ležať, tak len preto, že naozaj nemôžu vstať. Všetko sa však začína už pred zápasom. Dlho pred výkopom sa o program starali dve obrazovky, na ktorých bežali rozhovory, tipy, klipy, reklamy, či pamätné góly. Celý zápas snímali kamery ako pri prenose. Len opakovanie sa nekonalo, údajne kvôli rozhodcom. Fanúšikovia oboch klubov sa počas zápasu vyhrážali, škodoradostne oslavovali každú chybu súpera, vykrikovali posmešné pamflety na adresu hráča súpera...
Zašli sme aj do Cyberia Café. Sídli v Hanover Street, kúsok od edinburskej stanice, v obchodnej štvrti. Manažérka kaviarne nám povedala, že kaviareň je otvorená už vyše roka. Majú deväť staníc. Denne ju navštívi okolo stovky ľudí. Chodia tam najmä študenti, ale aj školské deti, ktoré sa tu zoznamujú s internetom. Častými zákazníkmi sú firmy, ktorým Cyberia prenajíma e-mailové  schránky. Podnik prevádzkuje spolok nájomcov, ktorí ju získali na franchising. Elektrická žaba je druhá kaviareň, kde sme sa pozreli. Coburn Street je pre zmenu v turistických končinách, v starobylej štvrti. Jej ex- aj interiér je trocha menej formálny, až nekonformný. Rovnakí sú tu aj hostia, aj keď činnosti, ktoré na počítačoch prevádzkujú, sa od tej čo sa vykonáva v Cyberia Café, veľmi neodlišuje.

ATLANTIK SA SKROTIŤ NEDÁ
Škótsko však nie sú len mestá, cesty, reštaurácie alebo futbal. Škótsko je, a žiada sa povedať, nádherná krajina. Východný polostrov Fife pripomína pobrežie Baltu v Poľsku alebo  Nemecku. V St. Andrews, s najstarším golfovým ihriskom na svete, je breh plochý, s piesočnými dunami a pokojným šumením Severného mora. Západ je celkom iný. Brehy ostrovov dostávajú od Atlantiku jeden úder za druhým, vlny sa trieštia o útesy a cez príboj skoro nepočuť všade veľmi hlučné čajky. Cesta na ostrov Easdale na západ viedla okolo jazera Awe. Cesta široká pre jedno auto, každých sto yardov passing place, miesto na obchádzanie. Sem-tam dom, inak naľavo les, vpravo úzky pás vody. Jazero je dlhé vyše tridsať kilometrov, ale najširšie miesto má najviac dva kilometre. Medzi stromami za zákrutou sa mihlo čosi červené. Už sme čakali, že z lesa vyskočí Rob Roy a to červené sú jeho krvou podliate oči. Čoskoro však vysvitlo, že uprostred pustatiny, niekoľko metrov od brehu, stála telefónna búdka. Fungovala... Dokonca sme prešli Atlantický oceán. Stalo sa tak na mieste nazvanom Clachan, kde stojí už viac než dvesto rokov most s odvážnym oblúkom. Vedie cez morskú úžinu, oddeľujúcu od pevniny (tu nazvanej Argyll) ostrov Seil. Stojí tam maličká benzínová pumpa, v širokom ďalekom okolí jediná. Majiteľ (aj priľahlého hostinca) to dobre vie, a za liter benzínu si pýta aj na škótske pomery nekresťanských 73,9 pencí (v meste sa dá kúpiť aj za 62,9).


ČO SKRÝVA ŠKÓTSKA SUKŇA
Ostrov Easdale leží niekoľko sto metrov od Seilu. Kolesá tam má len niekoľko vozíkov, na ktorých sa prevážajú batožiny z trajektu. Teda motorového člna pre desať ľudí. Ono by na Easdale ani nemalo cenu na ničom jazdiť: od východu na západ má ostrov asi 800, naprieč najviac 600 metrov. Na ostrove je okolo päťdesiat domov, v ktorých predtým žili lámači bridlice. Dodnes tu vidieť stopy po štyroch storočiach ťažby obrovskej jamy, ktoré sa vždy pri prílive naplnia vodou, pri odlive potom môžu slúžiť ako bazény. Dnes tu trvalo žije asi 50 ľudí, časť domov slúži na rekreačné bývanie. Je tu jedna reštaurácia a čakáreň na prievoz. Vo vnútri  je regál vznešene nazývaný Easdaleská knižnica. Keď sa čaká, býva dlhá chvíľa a potom stačí vybrať rozčítanú knihu a vrátiť sa k nej zasa inokedy. Určite nezmizne. Bolo by o čom ešte rozprávať. O Škótoch, ako si ich u nás predstavujeme, teda hrdzavých s modrými očami (to sú vraj potomkovia Vikingov) a aj o Škótoch, a najmä krásnych Škótkach, čiernovlasých  s uhrančivými očami (predkovia boli vraj Kelti). O delfínoch a lachtanoch, preháňajúcich sa v zálivoch, kde rybári chovajú veľmi cenné kraby. O poschodových autobusoch, ktoré majú práve v Edinburghu svoj pôvod. O dotyku večnosti, ktorý sme zažili na kopci s názvom Cairnpapple Hill, medzi Bathgate a Linlithgow, na päťtisíc rokov starom keltskom pohrebisku. O ceste k nemu cez dlhú lúku, kde sa pásli mladé býčky, a my sme si až hore uvedomili, že jeden z nás má na sebe žlté nohavice a šarlátovo červenú bundu, presne ako do koridy. O mieste zvanom Car ter Bar v  Northumberlande, pri hraničnom kameni, odkiaľ je Škótsko ako na dlani a kde sme sa s mokrým okom rozlúčili. A tiež o tom, že tisíc dvesto míľ je málo na to, aby sa človek necítil ako doma. Lenže práve to posledné je ťažké napísať. Aj to všetko je Škótsko. A aj keď je to iba zlomok toho, čím je naozaj. Náš pohľad pod škótsku sukňu naozaj bol iba letmý. Zazreli sme len kúsok kolena. Možno nabudúce pre nás tá úžasná krajina svoju sukienku vykasá vyššie.


VLADIMíR FUKSA