Naučte sa čítať knihy ako profík

V USA a iných anglofónnych krajinách sa jeho knihy stali podpornou literatúrou pre učiteľov a profesorov. Ako najlepší úvod pre tých, ktorým je čítanie nielen koníčkom, ale aj prácou, či inšpiráciou. Thomas C.Foster dobre vie, že skúseným čitateľom sa človek nerodí, ale musí sa ním stať. A keďže je to skvelý rozprávač, napísal knihy o tom, ako čítať knihy.

Práve vyšla prvá z nich. Čítaj literatúru ako profesor je dynamická a zábavná príručka o čítaní medzi riadkami.
Autor v tejto knihe zúročil svoju tridsaťročnú prax v prednáškových sieňach aj skvelé rozprávačské umenie. Otvára pre čitateľa nové dimenzie čitateľskej skúsenosti a prehlbuje jeho čitateľský zážitok.

„Nikto sa nenarodí ako skúsený čitateľ, dokonca ani nebohý profesor Umberto Eco. Sofistikovaným čitateľom sa človek stáva dvoma spôsobmi: praxou a vedením. S praxou je to jednoduché: čítajte, čítajte a čítajte. Vedenie znamená, že keď čitatelia potrebujú pomoc, na scéne sa objavia učitelia,“ vysvetľuje Thomas C. Foster.
Vo svojom rozprávaní nesleduje len autorov príbeh, ale aj osobitosti autorovho jazyka, prípadne dôraz na krajinu, mýty či symboly. Pritom je zábavný, vtipný aj poučný.

Zameriava sa na veľké témy a motívy, rozoberá vplyv krajiny a ročných období na atmosféru príbehu, dotýka sa politiky, násilia a chorôb, vysvetľuje, ako ovplyvňujú smerovanie deja, a jeho bytostný záujem patrí trom pilierom literatúry: Biblii, Shakespearovi a ľudovým rozprávkam, ktoré tvoria literárny základ všetkých príbehov.
Veľkým prínosom je aj množstvo spomínaných diel, ktoré môžu byť pre čitateľa veľkou inšpiráciou.

Začítajte sa do úvodných riadkov knihy Čítaj literatúru ako profesor:

Na knihách je najlepšie, že si žijú vlastným životom. Spisovatelia si myslia, že vedia, čo robia, keď sa posadia ku komponovaniu nového diela, a asi to tak bude, prinajmenšom do okamihu, keď poslednú vetu ukončia interpunkčným znamienkom. Najčastejšie to býva bodka. Mal by to však byť skôr otáznik, pretože môžeme len hádať, čo sa bude diať ďalej.

Klasickým prípadom je spisovateľ, ktorého najlepšia kniha najskôr ostala nepochopená. Napríklad Herman Melville alebo F. Scott Fitzgerald. Keďže Melvillove predošlé romány si našli rozsiahle publikum, musel čakať, že Biela veľryba prinesie ohromujúci úspech. Nepriniesla. Ani Fitzgeraldova rozprávka o zasnenom romantikovi, čo sa pokúsil prepísať vlastnú minulosť. Veľký Gatsby je omnoho menej explicitný ako jeho skoršie diela a poskytuje omnoho hlbší vhľad do ľudskej povahy i príslušného historického obdobia, ťažko preto pochopiť, ako sa od neho mohlo také obrovské množstvo čitateľov po tejto knihe odvrátiť. Na druhej strane sa možno odvrátili práve preto. Keď očakávate kalamitu, najskôr to pôsobí ako prehnaný pesimizmus, ale len do chvíle, keď tá kalamita naozaj príde. Ako poznamenal Fitzgeraldov súčasník T. S. Eliot, ľudstvo neznesie priveľa reality. Fitzgerald sa v každom prípade dožil akurát tak toho, že ho prestali vydávať a prišiel o tantiémy. Až ďalšia generácia pochopila skutočnú veľkosť Gatsbyho a tri- či štyrikrát toľko trvalo, kým svet pochopil, že Moby Dick je majstrovské dielo.

Samozrejme, že je kopec príbehov o nečakaných bestselleroch, ale i o jednorazových zázrakoch, po ktorých už neskôr ani pes neštekne. Nás však zaujíma práve príbeh typu Moby-Gatsby. Ak chcete vedieť, čo si svet myslí o nejakej spisovateľke a jej diele, ozvite sa o… hm, asi tak o dvesto rokov.

Nie všetky príbehy o problémoch s vydávaním sú však také komplikované. Všetci dúfame, že si nájdeme čitateľov – hocijakých čitateľov –, a veríme, že máme istú predstavu o tom, ako by mali vyzerať. Niekedy sa trafíme a niekedy sme úplne mimo. Teraz nasleduje čosi ako priznanie. Poďakovania sa zvyčajne uvádzajú na konci knihy. Ja si však uvedomujem, aký obrovský dlh mám voči skupine ľudí, čo mi tak zásadne pomohla. Bez nich by toto revidované vydanie nikdy nevzniklo. Na prvej verzii som pracoval asi pred dvanástimi rokmi a mal som celkom jasnú predstavu, komu je určená: žene, ktorá sa v tridsiatich siedmich rokoch vracia k štúdiu, zrejme rozvedená, možno zdravotná sestra, čo si musí dokončiť školu, lebo sa zmenili pravidlá v jej profesii. Tentokrát pri výbere bakalárskeho štúdia počúvla svoje srdce a dala sa na štúdium literatúry. Vždy veľa čítala, ale mala pocit, že jej čosi v literatúre uniká, nejaké hlboké tajomstvo, o ktoré sa s ňou učitelia nechceli podeliť.

Myslíte si, že žartujem, však? Nežartujem. Počas svojej učiteľskej kariéry na pobočke slávnej univerzity som ju alebo jej mužský ekvivalent (zvyčajne ten, hoci sú tam aj ženy), ktorý prišiel o prácu na výrobnej linke vo firme General Motors, stretával znova a znova. Jedna z krásnych vecí na Michiganskej univerzite vo Flinte oproti samotnej centrále Michiganskej univerzity je neu­stály kontakt s dospelými študentmi. Mnohí z nich sú doslova hladní po vedomostiach. Mám aj kopec typických vysokoškolských študentov, ale práve tí netradiční ma veľa naučili. Po prvé, nikdy si vopred nerobte závery o tom, aké má kto skúsenosti.

Mal som študentov, čo prečítali všetko od Joycea, Faulknera aj Hemingwaya, i študenta, čo prečítal viac českých románov, ako v živote prečítam ja, ale aj študentov, ktorí v živote prečítali len Stephena Kinga alebo Danielle Steel. Stretol som fanúšikov Hitch­cocka, oddaných milovníkov Bergmana a Felliniho, ale aj ľudí, čo za vrchol umenia považovali Dallas. Nikdy neviete vopred povedať, kto aký bude.

Po druhé, všetko treba vysvetľovať. Starší študenti sa na rozdiel od svojich mladších kolegov neboja ozvať. Čakajú, že ich naučíte, ako sa to robí. Či si už o mne myslia, že som veľkňaz alebo šarlatán, chcú poznať kúzlo a vedieť, podľa čoho im vyberám niekedy dosť výstrednú literatúru.

Po tretie, naučte študentov základy a potom im dajte priestor. Keď starším študentom ukážem, ako pracovať s textom, prestanem im do toho ďalej zasahovať. Nie preto, že by môj prístup alebo spôsob učenia prinášali zázraky, ale hlavne preto, že vďaka tomu získajú pocit, že ich vlastný spôsob čítania rešpektujem, a zistia, že sa môžu slobodne realizovať, a aj to robia! To síce aj mladší študenti, tí však majú často menej odvahy, keďže celý svoj doterajší život prežili v triede. Nič vám nepomôže nadobudnúť intelektuálnu sebestačnosť tak, ako zažiť svet na vlastnej koži.

Žeby boli všetci starší študenti geniálni? Niektorí možno áno, ale všetci nie. Všetci nie sú dokonca ani nenápadní intelektuáli, hoci mnohí sú. Viete, ten typ, čo ho prezývajú „profesor“, lebo ho videli čítať si pri obede knihu. Nezáleží na tom, akí sú šikovní, vždy predo mňa stavajú výzvy a učíme sa navzájom. Dospel som k záveru, že tam vonku ich musí byť viac. A pre nich som napísal túto knihu.

Bože, či som sa len mýlil. Ale zároveň som mal aj pravdu. Ozvali sa mi mnohí dospelí čitatelia. Niektorí patrili do vyššie opísanej skupiny, iní literatúru študovali, ale stále mali pocit, že im čosi chýba, že im unikol akýsi kľúčový prvok pre štúdium literatúry. Občas mi od nich chodili e-maily. Asi po dvoch rokoch sa to zmenilo. Začali mi písať učitelia literatúry. Nie často, ale raz za čas.

O šesť mesiacov neskôr sa pridali stredoškoláci. Učitelia ma vynášali do nebies, študenti väčšinou tiež. Stále mi však chodilo aj dosť nenávistnej pošty, aby som si priveľmi nenamýšľal. Jedna z tých publikovateľnejších správ znela nasledovne: „Nechápem, prečo sú z toho všetci hotoví. Všetko, o čom v knihe píšete, som sa naučila v deviatej triede.“ Odpovedal som jej, že by som v tom prípade rád zablahoželal jej učiteľke z deviatky k skvelému výkonu. A že nevraciam peniaze. Zhruba v tom čase som sa dopočul, že o mojej knihe sa diskutuje na stránke pre učiteľov, ktorí vyučujú na špeciálnych kurzoch vysokoškolské učivo pre stredoškolákov, tzv. Advanced Placement (AP).

Milan Buno, literárny publicista