Naše kroje sú katedrály krásy
Človek je na Zemi, aby Boha poznal, jemu slúžil a po smrti do neba prišiel? Alebo ešte viac mäsa, klobás, ešte vyššiu hmotnú úroveň, na cintorínoch ešte viac betónu, na svadbách viac jedálnych chodov, ešte viac "honoroch, doktoroch, motoroch", zájazdov, kde ženy behajú od obchodu do obchodu a chlapi z krčmy do krčmy?...
Básnik Jevtušenko vari nie náhodou povedal:"Nie nekonečnosť techniky, ale nekonečnosť sŕdc!"
Človek by mal byť človekom. A my budeme ľuďmi vtedy, keď pochopíme, že tak, ako je zdrojom zdravého fyzického života príroda so zdravou vodou, vzduchom, zachovanými druhmi, zázračnou účelnosťou životných vzťahov, pre zdravý duševný život je to isté rodná ľudová tvorba. A tak ako aj príroda vytvorila iba jediný raz vŕšky, doliny, potôčky, aj národy a etniká si vytvorili svoje osobitosti, svojráz.
Áno, kroje už dnes nosiť nebudeme, ale sú to - ako povedal výtvarník Martin Benka - katedrály krásy, vysvedčenie o geniálnom estetickom prírodno-harmonickom cítení pospolitého ľudu. Ale kde sú dnes naše kroje?
Ľudová pieseň... Niet novšej básnickej ozdoby, lahodnejšieho rýmu, odvážnejšieho prirovnania, elegantnejšej irónie, jemnejšieho eufemizmu, než aký už dávno použil vo svojej poetike ľud. Vrodená schopnosť tvoriť metaforu, múdroslovne vrúbiť prejav, a to tak ľahúčko, prirodzene, že to až opantáva krásou. Všetky romány spisovateľov sveta nestihli pojať všetky udalosti a stránky života, ako to dokázala ľudová pieseň. Aj rytmus, melódia ľudovej piesne - od najžiaľnejšej po skočnú až do povaly. Ľudová pieseň by mala žiť, pokiaľ len zem orieme, do nej sejeme a z nej žijeme a pokiaľ len ľúbosť trvá.
Naša starootcovská reč!
Čo výrok, to kvetomluva, ustálené rečenie, prirovnanie, stáročia tradovaná skúsenosť rodu. Obraz a odraz osudov našich predkov. Neha a kúzlo z kolísky, prostopašná vrava, ktorá sa rozliehala po dedinských dvoroch.
Baťko Škultéty povedal:"Kto sa odtrhne od rodu, blúdi!"
Slovenský národ - tak sa mi zdá - ani nevie, čo vytvoril národ - slovenský...
V istej televíznej besede sa náš svetoznámy fotograf Karol Kallay vyslovil, že Slováci sa už konečne majú zbaviť svojho folklóru a byť technicky a ináč svetovými. Hudobný skladateľ Svetozár Stračina mu oponoval:
"V Kanade som bol raz v jednom kostole, v ktorom všetci Škóti boli oblečení vo svojich typických sukniach. Vysvetlite mi - prečo?" To pán Kallay vtedy nevysvetlil.
A či našu šarišskú dedinu možno charakte -rizovať detvianskymi expresívami "sto striel hrmených, do paroma, daj sa mi svete?"
Ale "basom ci sto duš" sa po šarišsky nesmie!...
Jan Lazorík, folklorista
Ostatné
