Národný park DE HOGE VELUWE poteší dušu aj zrak

V nie mnohých krajinách sa hovorí toľko o ochrane životného prostredia ako práve v Holandsku. Má to jednoduchú príčinu: ak chce prežiť človek dneška na tak husto osídlenom mieste, akým je táto močaristá delta rieky Rýn, je len samozrejmé, že ochrane svojho životného prostredia bude  venovať patričnú pozornosť a chrániť si tento kúsok zeme, z ktorého sa i tak ešte každým rokom more snaží kúsok ukrojiť. Človek tu s morom a s prírodou vedie odveký boj.

V Holandsku sú veľké plochy územia vyhlásené za chránené oblasti a národné parky. Jedným z nich je i Národný park de Hoge Veluwe. Rozkladá sa asi šesť kilometrov severne od Annhemu. Má tri vstupy (Otterloo, Hoenderloo a Rijzenburg).

Pozemok, na ktorom sa dnes park rozkladá, bol majetkom Villiama Kröllera a jeho manželky Heleny rodenej Müllerovej. Približne polovica pozemku je pokrytá vresom alebo pobrežným pieskom a druhá lesom. Tam, kde je vres, rastú aj trpaslíčie brezy a úzka tráva Corynephorus. Na jeseň, keď som park navštívila, boli vresoviská zakvitnuté ružovofialovými kvetmi druhu Calluna vulgaris. Našla som i dva druhy mäsožraviek rodu Orossera. Na miestach pokrytých pobrežným pieskom (údajne až sem siahalo more v dávnoveku) rástli ojedinelé borovice veľmi bizarných tvarov, formované vetrom. V tých kútoch parku, kde sú listnaté stromy, bolo možné nájsť bohatstvo húb, až by srdce hubára poskočilo, okrem jedlých druhov aj veľmi veľa rodín muchotrávok. Bolo ich neúrekom. Listnaté lesy parku so stáročnými dubmi, bukmi, z javormi boli  bohatšie aj na hmyz. Nesmierne je aj bohatstvo tráv, len z rodu Carex som narátala 20 druhov. Z konifer (ihličnatých drevín) tu rastú okrem už spomínaných borovíc aj jedle - douglaska, borievky a smreky. Okrem už menovaných druhov širokolistých drevín rastú tu ešte brezy, jelše a hraby. Informácie pre návštevníkov hovoria o 480 rastlinných druhoch, ktorých domovom je tento národný park.

Národný park je veľmi netradičný. Pri jeho návšteve sa návštevník môže unášať nielen krásou jeho fauny a flóry, ale aj umením. Súčasťou parku je aj múzeum, park sôch a lovecký zámok.

Veľkú zásluhu na založení múzea mala pani Helena Kröller-Müllerová. Kolekcia obrazov, starej keramiky a grafík vznikla vďaka jej záľube. Helena Müllerová sa narodila roku 1869 a bola veľmi nekonvenčná na svoju dobu. Jej snom bolo mať veľkú zbierku moderných umeleckých diel. Múzeum bolo otvorené v roku 1938 a ona bola ešte jeho prvou riaditeľkou. Múzeum je vybudované v tvare písmena T. Dvestoosemdesiatšesť obrazov Van Gogha je majetkom tohto múzea. Výstava je rozdelená na tzv. moderné práce, práce starých majstrov, orientálne maľby a obrazy Van Gogha. Vonkajšia krása parku akoby vchádzala sklenenou stenou do priestorov múzea. V parku sôch sú na sýtozelených trávnikoch inštalované zaujímavé umelecké diela. Možno tu nájsť práce Barbary Hepwort, práce Rodina (Žena) Lipchitza (Párik) , Fontana (Päť gúľ), ďalej práce Moora, Vissera a Van de Kopa. Príroda a umenie splývajú v jeden harmonický celok.

Povedzme si čosi viac o loveckom zámku. Rodina Kröller-Müllerová žila dlho na farme v Harskampe. Ale chceli mať domov viac komfortný a situovaný na novom pozemku v Hoge Veluwe. V roku 1911 rodina vyzvala veľmi známeho a uznávaného architekta Berlaga, aby urobil projekt na rezidenciu rodiny Kröller-Müllerovej. Berlage vyprojektoval veľkolepé poľovnícke sídlo. Pracoval na ňom celých šesť rokov (1914 -1920). Vybrali pre zámok najdivšie zákutie na pozemku pod starými dubmi s divokou trávou. Berlage stavbou (i na želanie pani Heleny) vyjadril legendu o Svätom Hubertovi. Bolo o ňom známych len málo historických faktov. Údajne sa narodil v roku 665 ako syn zámožnej rodiny. Ako vysoký hodnostár slúžil neskôr na  dvore Diederika III. V roku 728 zomrel v Tervurene (pri Brusseli). Bol 31. biskupom v Maastrichte a prvým v Liegé. Čo hovorí legenda?
Hubertus bol vášnivý poľovník, mal radosť zo zabíjania zveri. Hodoval i všetkým ostatným príjemným stránkam života. Raz v jeden katolícky sviatok, keď každý nábožný človek bol v kostole, Hubertus sa vybral na poľovačku. Zrazu sa v hustom lese pred ním znenazdajky zjavil statný biely jeleň, parohmi sa dotýkal stromov. Medzi parohmi niesol žiarivý zlatý kríž. Hubertus počul jasný hlas, ktorý ho varoval, že ak nezmení spôsob života, dostane sa po smrti do pekla. Hubertus si kľakol a pýtal sa, čo robiť. Hlas mu radil obrátiť sa na vtedajšieho biskupa Lamberta a prijať jeho učenie. Jeleň zmizol, ale kríž tam nechal. Hubertus ho potom nosil celý zvyšok svojho života, preto i Berlageho majstrovstvo vytvorilo vstupné priestory zámku tmavé a pochmúrne, vyjadrujúce temnú fázu (mladosť) Hubertovho života. Na oknách haly je na skle maľovaná celá legenda o Svätom  Hubertovi. Za dvojitými dverami návštevníka prekvapí ožiarená jedáleň, ktorá prechádza v polkruhovitú študovňu, či knižnicu. Symbolizuje Hubertov prerod, reprezentuje svetlú časť jeho života. Tento dojem znásobuje ešte od jazernej hladiny odrazené svetlo a slnečné žiarenie. Čajovňa je najsvetlejšie miesto v dome. Má v ľuďoch evokovať dojem poznania, chápania jednoty sveta a celku človeka a prírody. Lovecký zámok má veľa hosťovských izieb a príslušenstva.

Celá stavba je vypracovaná do najmenších detailov a svedčí o nesmiernom umeleckom cítení majstra Berlaga a všetko je podriadené ústrednej myšlienke legendy. Aby bol umelecký dojem ešte silnejší, pred  zámkom je jazero, v ktorého vodách sa zámok odráža. Po mnohých problémoch s močaristou  pôdou sa nakoniec podarilo vytvoriť veľké jazero v tvare labute. Lovecký zámok aj dnes prijíma hostí. Slúži na stretnutia a rokovania vládnych činiteľov, konajú sa tu recepcie. V čase, keď nie je zámok využívaný na takéto oficiality, môžu jeho krásu a nevšedne precízne vypracovanie komnát zámku obdivovať aj návštevníci národného parku. Pred ukončením obhliadky sa odporúča poprechádzať sa po brehu jazera a obdivovať krásu, majstrovstvo, ako aj nevšednosť tejto stavby z rôznych zorných uhlov a za rôzneho osvetlenia, či už v žiari ranných slnečných lúčov či v mäkkom svite zapadajúceho slnka. Nemožno sa ubrániť obdivu existujúcej harmónie medzi stavbou a prírodou, do ktorej Berlage stavbu  zakomponoval.

Vydajme sa však ďalej do hlbín parku. Pretože park má veľkú rozlohu (5500 ha), návštevník si môže vybrať trasu rôzne náročnú na fyzickú zdatnosť i čas na plastickej mape v návštevníckom stredisku parku. Tu sa dozvie základné informácie o faune a flóre parku na vkusných paneloch alebo vo vitrínach. Môže si vybrať jeden zo stovák bielych bicyklov. V parku je 25 míľ ciest pre cyklistov. Bicyklom či peši sa môžeme dostať aj k niekoľkým pozorovateľniam, kde v tichu a úkryte možno pozorovať jelene a lane. Fauna je tu veľmi bohatá. Ak budeme veľmi ticho, možno uvidíme i vlky alebo diviaky, či stádo muflónov a divých koz. Žijú tu aj tchory, lasice, jazvece, zajace a veveričky. Udiví nás aj množstvo hmyzu - chrobáky a pestré motýle. Vtákov tu žije 150 druhov.

Nestačí sem prísť len raz a povedať - videl som. Až po mnohých návštevách rok čo rok, počúvajúc spev vetra, šum lístia, začneme rozumieť tomu, čo príroda chce povedať každému, kto je ochotný počúvať. A to platí všade v prírode, nielen v Národnom parku Hoge Veluwe.

RNDr. A. Preťová