Narodeniny sú len moje!

Svojím spôsobom som veľký čudák. Neviem oslavovať svoje narodeniny. Presnejšie, neviem sa pri tom tváriť. Na oslave bývam roztržitá a prevažne som v strese. Chcem, aby nikomu nič nechýbalo, a tak lietam po byte v beznádeji, ako mucha v pohári. Po oslave sa vystriem na gauč a poviem si, tento rok to mám konečne za sebou. Prekáža mi, že sa stále prispôsobujem, oslavujem, lebo sa to patrí, alebo že sa naši známi, či rodina sami pozvú bez toho, aby sa ma aspoň opýtali, či mi to vyhovuje. Akoby som nemala možnosť voľby. U detí a manžela mi to nevadí, lebo viem, že sa z toho tešia, ale u mňa je to iné. Veď narodeniny sú len moje, ja by som sa mala rozhodnúť, čo v ten deň budem, alebo nebudem robiť a ako ho strávim. Či nie?! Prečo to má byť o sporáku. Poslednou kvapkou môjho rozhodnutia oslavovať narodeniny inak, bola nevinná poznámka môjho manžela. Dudral, že ho počas oslavy posielam kúpiť chlieb, vraj či som to nevedela povedať skôr. Toto nemal robiť, celú oslavu som v sebe držala hnev, aby som sa neskôr mohla prejaviť. Keď všetci odišli, poumývala som riad a šla si pomaly ľahnúť.

„Nebodaj si sa urazila!“

„Čo? Či som sa urazila? To nemyslíš vážne?! Čo je to za sprostú otázku! Neurazila som sa, som naštvaná, neskutočne naštvaná. Vždy, keď niečo oslavujeme, som to ja, ktorá všetko pripravuje, som to ja, ktorá obsluhuje hostí a som to ja, ktorá je potom unavená ako drevorubač. Ty si len sedíš na gauči ako marocký princ a necháš sa obsluhovať. Napadlo ti niekedy, že aspoň v jeden deň v roku si chcem oddýchnuť aj ja a nerobiť nič. Ten deň bol dnes, na moje narodeniny. Prečo si neurobil oslavu ty mne?! Variť vieš, či nie?! Ešte i tvoje darčeky stoja za .............!„

Júj, to som nemala robiť, ale poznáte to, keď už idete z kopca, naberáte rýchlosť..... .

„Ktorý darček máš na mysli?!“

„Všetky! Darčeky kupuješ pre seba, nie pre mňa, čakám, kedy dostanem na narodeniny príklepovú vŕtačku!

„A čo to pyžamo, čo som ti s deťmi kúpil, veď si povedala, že sa ti páči!“

„Klamala som! Ako je možné, že som si ho ani raz neobliekla, čo myslíš?! V živote som nevidela otrasnejšie pyžamo, vraj satén, iste. O saténe nemôže byť ani reči. Keď som ho mala na sebe, šuchotala som v ňom tak, že nám susedia búchali s metlou o strop, aby neohluchli. A tá farba, odkiaľ si na to prišiel, že mám rada marhuľovú farbu, neznášam ju. Nehovorím už o strihu, môj starý otec mal krajšie pyžamo, mrkvový strih, preboha, nebodaj by som ťa v ňom vzrušila?! Tak to by si musel byť buď slepý, alebo úchylný!“

Manžel sa so mnou pár dní nerozprával , ale po tomto mojom výleve hnevu všetko pochopil, oslavovala som iba vtedy, keď som naozaj chcela. Najradšej však v prírode s rodinou a všetci obskakovali len a len mňa. A moje kamarátky? Všetky sa mi priznali, že to cítia rovnako, hoci som si dovtedy myslela, že oslavy zbožňujú.