Najkrajší darček na svete

Vydávala som sa ako osemnásťročná, nie preto, že som „musela“, ale takto to bolo u nás na dedine zvykom. Všetky dievčatá, ktoré v tom čase mali viac ako dvadsaťpäť rokov a boli slobodné, boli považované za staré dievky.

Viem, že dnes by tomu asi ťažko niekto veril, ale vtedy to bolo jednoducho tak. Môj nastávajúci bol vysoký, modrooký a svetlovlasý muž, ktorý sa páčil nielen mne, ale i všetkým mojím priateľkám. Bola to veľká láska, ktorá vyústila do manželského sľubu. Ako novomanželia sme začali bývať u manželových rodičov v rodinnom dome. Moja svokra, ktorá sa do svadby zdala ako veľmi príjemná žena, bola hlavná riadiaca jednotka rodiny, organizovala život každému členovi domácnosti od malého šteniatka, cezo mňa, až po chudáka svokra.

Ale, kde sa dvaja ľúbia, nad tretím sa povznesú. Tak sme to robili i my. O päť rokov na to svokra umrela a vo veľkom dome sme ostali len my traja. Čoraz viac začala v ovzduší „visieť“ otázka potomstva. Áno, v dome bolo príliš ticho a otupno. Predtým sme na deti ani nepomysleli, nebolo kedy, pretože práce okolo domu bolo habadej, a aj keď už žiadna nebola, svokra mi ju raz – dva našla.

Potom som zmenila zamestnanie, z práce, kde sa lepili podrážky na topánky, som sa dostala do materskej škôlky ako kuchárka. Konečne som robila to, čomu som bola vyučená a čo ma skutočne bavilo. No potom, čo svokra zomrela a ja som bola dennodenne v kontakte s malými deťmi, som po dieťati túžila čoraz viac a viac. Zdalo sa mi to ako neskutočný paradox, pracujete pri malých deťoch, ale sama nemôžete mať žiadne.

Manžel pracoval v Rakúsku ako murár a domov chodil len na pár dní, preto príležitostí na počatie nebolo veľa. Zakaždým, keď som otehotnela, som o pár týždňov potratila. Dieťa som nemohla donosiť. Začali sme s manželom absolvovať vyšetrenie za vyšetrením, liečila som sa hormonálne, počúvala som lekárov na slovo, ale nič nepomáhalo. Bola som zdravá ja i manžel. Dohadov o tom, prečo nemôžem mať deti, bolo veľa, ale ja som sa stotožnila s jediným vysvetlením, a to, že som pracovala s toxickým lepidlom niekoľko rokov a pravidelne vdychovala jeho výpary, čo sa odzrkadlilo na mojom zdraví. Potom som zanevrela na všetkých lekárov a rozhodla som sa, že k žiadnemu lekárovi už chodiť nebudem, nemá to zmysel. Zakaždým sa tešiť, a zakaždým byť sklamaná. Nie, viac vyšetrení už nezvládnem.

Manžel sa snažil brať to statočne, ale veľmi dobre som vedela, že mi to nechce ešte viac sťažovať svojimi pocitmi, bol mi veľkou oporou. A tak roky plynuli a ja som čoskoro oslávila štyridsiatku. Svokor už dávno umrel, manžel pracoval blízko domova a ja som sa pomaly zmierila s tým, že deti mať nikdy nebudem.

Jedného dňa ma stretla známa, ktorá mi vnukla myšlienku o adopcii. Naozaj, prečo mi to nikdy nenapadlo?! Manžel môj nápad radikálne zamietol, ale dva týždne „tichej“ domácnosti urobili svoje a nakoniec súhlasil. Začali sme vybavovať papiere a po všetkých tých peripetiách sme mali len čakať. Našou podmienkou bolo, aby to bol zdravý chlapček, najlepšie novorodeniatko. Raz za čas sa ozval telefón, či nechceme postihnuté dievčatko alebo chlapčeka, ale zakaždým som povedala nie, môj otec bol zdravotne ťažko postihnutý, takže viem, koľko energie a síl to stojí.

V čase, keď sme už naozaj prestali dúfať, zazvonil telefón. Hlas v telefóne nám oznámil, že, ak máme záujem, majú pre nás zdravé, „čerstvo“ narodené dievčatko, vraj sa môžme ísť pozrieť. Chlapček alebo dievčatko, je to vlastne jedno. Keď sme ju v nemocnici zbadali, bola to láska na prvý pohľad. Bola tam tak sama, vystrašená a bezmocná.

Nikdy nezabudnem na ten deň, Simonka sa stala súčasťou našej rodiny presne deň pred Štedrým Večerom. Bol to najkrajší darček aký som kedy dostala. Dnes si často kladieme otázku, prečo sme s adopciou tak dlho čakali.

S. H.