Na severe môže byť horúco 1. časť

Máte radi, keď vám čerstvý vietor fúka rovno do tváre? Patrí zelená medzi vaše obľúbené farby? Milujete kúpele v horúcej vode? Práve toto, avšak zďaleka nielen to, môžete nájsť na lslande - v krajine, kde v lete slnko takmer ani nejde spať; v krajine opradenej ságami, v krajine, ktorá človeku chystá nezabudnuteľné zážitky na každom kroku.

Faerské ostrovy

faersky Fóroyar, dánsky Faeroerne je súostrovie 22 ostrovov (z toho 17 obývaných), ktoré vznikli výlevmi čadiča z podmorských zlomov. Na ploche 1399 kilometrov štvorcových žije necelých 50 000 obyvateľov, z toho približne tretina sídli v okolí najväčšieho prístavu a hlavného mesta Tórshavn na najväčšom ostrove Streymoy. Obyvatelia hovoria faersky, ale v školách sa deti učia dánsky jazyk. Ostrovy dokonca majú vlastnú rozhlasovú stanicu a televízne vysielanie. Dodnes sa tu dodržiava veľké množstvo kultúrnych tradícií. Cez Vianoce sa k tradičným kruhovým tancom spievajú balady, prameniace zo starých legiend, folklóru i historických udalostí.

Približne okolo roku 1000 nášho letopočtu prijali Faerčania kresťanstvo. V roku 1035 sa krajina dostala pod nadvládu Nórov, v roku 1380 patrila Dánsku. V 19. storočí vyústilo vlastenecké hnutie vo vznik písomného faerského jazyka, odvodeného za starej nórštiny. Od roku 1948 majú ostrovy vlastnú samosprávu. Lagting, 32-členný parlament, má okrem iného za úlohu voľbu správnej rady. Landsstyri. Kráľa zastupuje dánsky komisár.

Podnebie, charakteristické miernymi zimami a chladnými letami ovplyvňuje Golfský prúd, časté sú hmly a dážď. Svahy hôr pokrývajú tvrdé trávoviny a machy, stromy nájdeme iba na miestach chránených pred vetram. Čo sa týka fauny, pozostáva z tuleňov a rôznych morských druhov vtákov, väčšinou kačíc a čajok. V 9. storočí sem Vikingovia priviezli ovce. Staré prístovie hovori, že "ovčia vlna je faerské zlato", o čom hovorí aj samotný názov ostrovov. Oveľa dôležitejší než chov oviec je v súčasnosti rybolov a s ním spojený priemysel, zabezpečujúci 95 percent vývozu. Faerskí rybári ulovia približne pätinu produkcie rýb celého Dánska. Poľnohospodársky využitých je len sedem percent plochy, prevláda pestovanie chlebovín a zemiakov. V malej miere sa tu ťaží uhlie, ale elektrická energia sa vyrába takmer výlučne v hydroelektrárňach.

S vetrom opreteky

Vietor, ten večný spoločník a sprievodca v týchto končinách, tu fúka poriadne. Pre nás je tu neprirodzene zeleno. Zelené lúky, zelené strechy na domoch a napriek tomu, že krajina pôsobí opustene, všade nachádzame známky života. Na stráňach bečia stáda oviec a keď sa k nim priblížime, zvedavo si nás obzerajú. V tráve sa krčia drobné kvietky, aké rastú o niekoľko sto kilometrov južnejšie, ale tu sú asi trojnásobne menšie. Šplháme sa do prudkého kopca, aby sme sa pozdravili s miestnymi vtáčími obyvateľmi. Na druhý deň už naša loď trúbi na pozdrav domovskému Tórshavnu a my sa na jej palube uberáme ďalej na sever, kde nás víta Seydisfjödur. Jediný islandský medzinárodný pristav má asi tisícku obyvateľov a na islandské pomery ide takmer o veľkomesto. Vpristavnej budove sa colník pýta na národnosť prichádzajúcich, ešte nás preveria aj dva sympatické vlčiaky a sme voľní. Prechádzame kamenistou púšťou, okolo zasnežené kopce a opäť všadeprítomný vietor. Tak toto je ten Island, krajina vysnívaná. Čim nás ešte prekvapí?

Zastav sa a žasni

Island má približne 11 000 kilometrov ciest, ale iba 20 percent je spevnených. V zime je veľa úsekov neprejazdných predovšetkým vo vnútrozemi, ktoré je prakticky neobývané. Aj v lete tu prejdú len offroady a autobusy so zvýšenym podvozkom pretože cestou musia prekonať nejeden brod. Na farmách sa ešte na prepravu nákladov používajú poníky. Vzhľadom na členitosť terénu je často pri cestovaní z jedného konca ostrova na druhý rýchlejšie letieť lietadlom. Nie je to taký problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať - na tento účel tu slúži 19 letísk.

Cesta číslo 1 je hlavnou islandskou dopravnou tepnou a vinie sa v dĺžke 1400 km okolo celého ostrova. Je tu zo všetkých ciest tá najhlavnejšia, ale ako sme už spomenuli, jej povrch miestami ešte nie je pokrytý asfaltom. Asi po 150 kilometroch jazdy severozápadným smerom od Seydisfjörduru odbočujeme na vedľajšiu cestu. Občas musíme dávať pozor, aby si naše auto neodrelo "brucho".

Informačná tabuľka nás posiela dorava. Cesta vedie od parkoviska strmo nadol a odrazu je to tu. Dettifoss, neuveriteľné množstvo vody padajúcej do hlbiny pod nami. V turistickej príručke sa hovorí, že tu pretečie 193 metrov kubických za sekundu. Nachádzame sa pri najmohutnejšom vodopáde v Európe. Rieka Jökulsa a Fjöllum je tu 100 metrov široká a padá do hĺbky 45 metrov. Voda je sfarbená do hneda sopečným popolom, klorý unáša do mora. Hlúčiky turistov postávajú, fotografujú, filmujú a žasnú. Fotografujeme, filmujeme a žasneme spolu s nimi.

Ako u Lucifera

Naša cesta pokračuje ďalej. Uprostred pustatiny míňame niekoľko domov, termálny bazén a množstvo skleníkov vykurovaných horúcou vodou. Veľká časť zeleniny a ovocia sa síce na ostrov dováža, ale ako sme sa dozvedeli, Islanďania sú na svoje výpestky neobyčajne hrdí. Geotermálna energia sa využíva aj na výrobu elektrickej energie. Týmto spôsobom sa vyrába 6 percent celkovej produkcie, zvyšok zabezpečujú hydroelektrárne. Tunajších ľudí teda nemusia deptať vymoženosti modernej civilizácie v podobe tepelných či jadrových elektrární.

Cesta vedie žltou púšťou, nad ktorou sa práve objavila dúha. Prichádzame k jazeru Mývatn, za ním sa črtá kráter Hverfjall. Odbočíme doľava k osade Reykjahlid. Treba uznať, že názov, ktorého preklad znie "Dymová stráň", je veľmi výstižný. Reykjahlid sa preslávil už v 14. storočí ťažbou síry na blízkom plató Namaskard, síra sa vyvážala do Európy za účelom výroby strelného prachu. Inak však miesto pôsobí veľmi mierumilovne. Dnes je mestečko so 600 obyvateľmi strediskom, kde sa koncentrujú turisti, aby sa vzápätí rozpŕchli obdivovať miestne divy prírody.

Slnko sa pomaly krúti na západ a Námaskard je zaplavený jeho lúčmi. Z malej kôpky kamenia syčí para a prskajú kvapky horúcej vody, sivé bahno čvachtá a bublá v kráteroch ohraničených povrazmi. Malé tabuľky upozorňujú, že neradno opúšťať vyznačené cestičky, vrstva pevnej zeme je tu naozaj tenká.

Asi tri kilometre odtiaľ obchádzame najväčšiu islandskú geotermálnu elektráreň, postavenú v roku 1975. Nedlho po jej dokončení došlo k zemetraseniu, ktoré malo pravdepodobne za následok posun žeravej magmy vo vnútri sopky, takže elektráreň dnes vydáva namiesto plánovaných 50 MW iba 20 MW. Prechádzame popod oblúk z potrubia, ktorého je tu všade plno a z ktorého sa miestami dymí. Krafla, momentálne spiaci vulkán, má veľa bočných kráterov a my sa šplháme k jednému z nich. Volá sa Víti a vypĺňa ho voda. Vyzerá ako smaragd na zlatom plášti majestátne sa vypínajúcej Krafty.

Úzkym chodníčkom ideme cez lávové pole porastené zeleným machom k vyvýšenine Leirhnjükur. Láva má obdivuhodne pravidelnú štruktúru, tak trocha pripomína prešívanú perinu a zdobia ju drobné ružové kvietky. Na zemský povrch bola vyvrhnutá pri "Mývatenských ohňoch" v rokoch 1724-1729. Zelený mach pomaly končí a my prechádzame okolo bublajúcich jazierok. Teplo na povrchu dáva tušiť, čo sa skrýva pod povrchom. Od roku 1975 sa z mohutnej magmatickej komory Krafly vyvalila niekoľkokrát čerstvá láva, posledný raz v roku 1984. Krátko po polnoci v noci na 5. septembra vypustila Krafta paru do výšky asi 5000 metrov. Z približne desaťkilometrovej trhliny sa začala chrliť rozžeravená magma, erupcie trvali 10 dní. Najmladšia láva má čiernočervenú farbu a ostro kontrastuje so zeleným machom, cez ktorý sa prevalila.

Je po deviatej hodine večer, sme tu sami. Slnko sa pohráva s parou, tu a tam stúpajúcou z trhliny. Pod vplyvom celej tejto neopísateľnej atmosféry zaliezame pod lávové previsy a pátrame po pôvode pary, z ktorej sa odrazu stalo more. Po niekoľkých sekundách však zažívame návrat do reality v podobe mokrých šiat.

V kráľovstve komárov

Jazero Mývatn je so svojimi 38 štvorcovými kilometrami na Islande piate najväčšie a názov dostalo podľa toho, že tu bývajú okrem mnohých druhov rôzneho vtáctva aj kŕdle komárov. Mývatn totiž v preklade znamená "Komárie jazero". Domorodci pravdepodobne vybrali tento názov preto, aby návštevník z cudzích krajín už vopred vedel, do čoho ide. Literatúra uvádza, že tunajšie komáre hryzú iba v určitom počasí. V čase, keď sme okolie Mývalnu navštívili my, pravdepodobne tlak, teplota ani rosný bod nedosiahli priaznivé hodnoty pre tie pravé komárie nájazdy. Zato o nás neustále javili záujem malé mušky. Ako je známe, Islandom prechádza predel medzi euroázijským a americkým kontinentom. V miestach, kde sa obidva kontinenty stretávajú, je zvýšená vulkanická činnosť, čo jasne dokazuje poloha sopiek na ostrove a koniec koncov aj ostrov Surtsey, ktorý vznikol podmorským výbuchom v roku 1963.

Zvedaví, ako taká hranica medzi kontinentami vyzerá, podnikáme výlet k termálnej pukline Grjótagjá. Vedci tvrdia, že sa obidva kontinenty od seba vzďaľujú. Túto informáciu nemôžeme potvrdiť, pretože sa kontinentálne dosky údajne pohybujú rýchlosťou 3 cm za rok a my sme tu pobudli asi hodinu.

Voda v mnohokilometrovej preliačine dosahuje teplotu 50 stupňov Celzia, takže kúpať sa v azúrovo modrých tôňach a jazierkach nedá. Predtým vraj bol kúpeľ možný, ale žeravá magma vodu prihriala. Do Ameriky tu naozaj nie je ďaleko. Stačí urcbiť zopár krokov..

Nerušte škriatkov!

Jedným z mnohých špecifík Islandu je to, že sa na celom ostrove vyskytuje iba jediný hrad. Teda hrad, ktorý postavili ľudské ruky. Zato láva nelenila a približne pred dvoma tisíckami rokov vybudovala niekoľko sto metrov od brehov Mývatnu lávové mesto, ktoré Islandčania nazvali "Dimmoborgir", Čierne hrady. Dielo je to úctyhodné, lávové stavby sa týčia až do výšky dvadsiatich metrov. Vedie tu niekoľko turistických chodníčkov, ale donedávna tu bol návštevník odkázaný na svoj orientačný zmysel, prípadne na pomoc miestnych škriatkov. Ten, kto by chcel namietať, že nadprirodzené bytosti neexistujú, nech sa sem vyberie po zotmení.

Ideme pozdĺž brehu Mývatnu, teraz už po "Americkom kontinente". Vpravo míňame usadlosť Höfdi, pri ktorej sa rozprestiera kúsok lesa. Odtiaľ vidieť lávové útvary, stojace vo vode. Platí sa tu však vstupné, takže pokračujeme až k osade Kálfaströnd, odkiaľ by malo byť vidieť to isté, lenže z druhej strany, a najmä bez vstupného. Po chvíli zisťujeme, že naše alternatívne riešenie má viac predností než len to, že je zadarmo. Človek sa ocitne priamo uprostred tej prazvláštnej scenérie, pozerá na lávu, rovnako starú ako tá v Dimmuborgir a len kačice a ovce sa tvária, akoby nič. Stojíme mlčky. Je nám jasné, že aj tu bývajú škriatkovia a nechceme ich rušiť.

Š. ŠAFRÁNKOVÁ