NA NÁVŠTEVE V JEDOVATOM SVETE

Jed slúži v rastlinnej i živočíšnej ríši ako zbraň v boji o prežitie. Je obranným prostriedkom baktérií, húb, rastlín i zvierat.

Japonský rybár z ostrovov Rjukjú sa vrátil zavčasu ráno z lovu a priniesol kraby veľké ako tanier. Jeho žena mu ich naservírovala v tradičnej pochúťke na raňajky. Krátko potom prišlo pánovi domu nevoľno. Videl, ako ošípaná, ktorá dostala zvyšky polievky zvracala a v šklbavých kŕčoch vydýchla. Rybár vybehol z domu hľadať svoju ženu, ale zrútil sa, upadal do bezvedomia a zomrel. Ženu našli neskôr na kraji dediny rovnako mŕtvu. Šesť sliepok, ktoré vyzobali rybárove zvratky, medzitým takisto zahynulo. Deväťročného rybárovho syna a dvoch starších príbuzných, ktorí z polievky ochutnali iba trocha, v nemocnici zachránili. Zosjmus aeneus, osudný krab, je pochúťkou na mnohých miestach na pobreží Tichého oceánu. Jedovatý je len v prípade, že skonzumoval určitý druh červených rias obsahujúcich nervový jed saxitoxín, ktorý síce krabovi neškodí, človeku však áno. Hromadí sa v pancieri a v mäse kraba a pri varení sa uvoľňuje ...
Prírodný jed je vždy zmesou látok, ktoré sú samy osebe celkom neškodné. Vlastnými jedmi sú naproti tomu toxíny, ktoré sa definujú ako chemicky čisté. V prírode produkované látky so škodlivými účinkami na zdravie. Saxitoxín vedie najskôr k svrbeniu,  potom k pocitu necitlivosti v ramenách a nohách. V ťažkých prípadoch -po dávke jedného miligramu a viac - sa dostavia problémy s prehĺtaním a dýchaním. Ochromenie dýchacích svalov vedie napokon k smrti. Spomínaný krab bol však pasívne jedovatým živočíchom. Také nemajú ani osobitné zbrane, ktorými by mohli aplikovať jed na svoju potenciálnu korisť, ani ho nepoužívajú na vlastnú ochranu. Jed, ktorý prijmu v potrave, je rozložený v celom tele.
 Osa je naproti tomu živočíchom aktívne  jedovatým.

DROGA PRAVDY?
Kalifornský študent stanoval so svojimi priateľmi na okraji národného parku. Nanešťastie si práve prečítal knihu o praktikách indiánskych šamanov, ktorá ho inšpirovala k nazbieraniu hrsti listov, z ktorých si uvaril čaj. Čoskoro upadal do horúčkovitého stavu, v ktorom mu srdce búšilo až v krku, hrdlo mal vyschnuté, a keď sa pozrel na svojich priateľov, videl namiesto nich stromy. V panike sa rozbehol do lesa. Stromy sa mu prihovárali, prenasledoval ho démon. Po ôsmich kilometroch behu prišiel k rieke, kde najskôr založil oheň, aby zastavil svojich prenasledovateľov, a potom sa vrhol do vody. Kým ho vylovili, zhorelo niekoľko hektárov národného parku. Čaj si uvaril z datury (Datura stramonium), ktorá má ako halucinogén dlhú históriu. Masť z nej, rozotretá po tele, posilňovala ilúziu stredovekých čarodejníc, že cestujú na schôdzku s diablom. Požitie datury sa však môže končiť aj kómou a zástavou dychu. Aztékovia túto jedovatú rastlinu nazývali toloatzin a omamovali ňou zajatcov, ktorí mali byť obetovaní bohu Slnka. Toxíny obsiahnuté v dature - hyoscyamín, atropín a skopolamín - sú látky, ktoré pôsobia na veľký mozog, medzimozog a predĺženú miechu. Skopolamín počas studenej vojny bežne používali tajné služby ako "drogu pravdy". Všetky tieto tri látky patria rovnako ako nikotín, kofeín a morfín k alkaloidom. Alkaloidy sú v rastlinnej ríši veľmi rozšírené. Dnes ich poznáme niekoľko tisíc, väčšinou u rastlín dvojdomých, a v mnohých prípadoch je záhadou, aký úžítok tejto látky pre rastliny majú. Pre rast zjavne žiadny. V literatúre sa však množia príklady, v ktorých alkaloidy  nadobúdajú životný význam ako ochrana pred konzumáciou inými živočíchmi.

VYNALIEZAVÉ CHROBÁKY
Napríklad slimáky, inak notorickí žrúti, sa rastlinám obsahujúcim alkaloidy veľkým oblúkom vyhýbajú. Ak ich zavrieme do terária a neponúkneme im nič iné než tabakové listy, môže sa stať, že sa zhnusene stiahnu a celé mesiace nejedia nič. Slimáky a tabak sú však iba dvaja protivníci na mnohých miliónoch frontov, na ktorých medzi sebou rastliny a zvieratá dlhé roky zvádzajú boj. Ak rastliny nechcú, aby ich zožrali, bránia sa chemicky. A ak zvieratá nechcú zahynúť od hladu, musia sa naučiť brániť. V priebehu nespočetných generácií tejto "koevolúcie", ako to nazývajú vedci, sa tak jeden prispôsobuje druhému. Alkaloidy sú v tomto systéme čosi ako rastlinné brokovnice - zasahujú človeka i slimáky, zatiaľ čo niektorým chrobákom žiadne škody nespôsobujú. Sú však aj konflikty zvádzané veľa generácií oveľa rafinovanejšími zbraňami, skutočné súboje medzi určitým rastlinným druhom a živočíchom, ktorý sa ním prednostne živí. Tie sú ako zápas medzi rovnako silnými protivníkmi. Ak nadíde konečné víťazstvo, znamená to zánik slabšieho druhu. Často však prežijú zvieratá i rastliny napriek vzájomnému antagonizmu napokon celkom dobre.

Ako toto rozporuplné spolužitie funguje, možno doložiť na príklade dyne a chrobáka. Na juhu Mexika rastie druh dyne Cucurbita moschata, na ktorej sa pasie chrobák Epilancha tredecimnotata pripomínajúci chrústa. Ohryzené listy však začnú čoskoro produkovať látku, ktorá chutí horko aj človeku, cucurbitacín, ktorá kazí chuť aj chrobákom. Tí si však vyvinuli obrannú metódu - včas vyhryznú kruhovitý kúsok listu a prerušia tak aj väčšinu listových žiliek privádzajúcich do nej jed. Krúžok zostáva spojený s ostatnými časťami rastliny len niekoľkými vláknami a chrobák sa potom doňho môže pokojne pustiť. Rovnováha medzi chrobákom a dyňou je v tomto prípade takmer perfektná. Chrobák má svoj zdroj potravy, a rastlina je poškodená len natoľko, aby to neohrozovalo jej existenciu. Sú však aj prípady, v ktorých protivníci nezotrvávajú v idylickom pate, ale pustia sa do druhého kola.

Paštrňák, ktorého kultúrna forma sa bežne pestuje v záhradkách ako chutná koreňová zelenina, ukladá vo svojom okolíkovom kvetenstve veľké množstvo furanocumarínov. Tieto látky, ktoré majú schopnosť viazať sa na dedičnú substanciu DNA a môžu rušiť životne dôležité procesy, sú pre väčšinu motýľov škodlivé. Avšak pre húsenice mory Depressaria pastinacella nie. Tie sú totiž schopné produkovať enzým, ktorý účinok jedu neutralizuje, a teda môžu paštrňák konzumovať bez následkov.

POZOR NA ČIERNU VDOVU!
Aj v Európe sa môžu vyskytovať nebezpečné živočíchy - od včiel a ôs až k zmijám a pavúkom. Najnebezpečnejším pavúkom je v Európe čierna vdova, ktorej uhryznutie síce nie je životu nebezpečné, pôvodné symptómy - bolesti, ochrnutie svalov, opuchy očných viečok, zrýchlenie dychu - však môžu byť bez lekárskej pomoci veľmi nepríjemné a zdĺhavé. Okrem toho je na tomto kontinente známych asi 750 rastlinných toxínov. Z nich však len máloktoré sú životu nebezpečné: v malých dávkach pôsobí väčšina z nich naopak ako liek. Na európskom kontinente sa tiež vyskytuje 160 jedovatých druhov húb, ktoré môžu pôsobiť aj smrteľne.