Mysteriózna Hra na milovanie

Je hra na milovanie neverou?
Je možné túžiť po dotykoch jednej ženy a myslieť pritom na inú?
 „Na konci tohto príbehu nič nebude také, ako sa zdalo na začiatku,“ prezrádza Katarína Gillerová o svojej novinke Hra na milovanie a dodáva: „Dúfam, že sa vám príbeh bude dobre čítať.“

Tieto otázky si kladie aj Oliver, jeden zo skupiny mladých ľudí, ktorí sa v lete vyberú do amerických Apalačských hôr stráviť pár týždňov v spustnutom panskom sídle uprostred lesa. Tu sa naplno rozvinie tichý súboj medzi Oliverom a jeho kamarátom Edwardom, pochádzajúcom z bohatej podnikateľskej rodiny, o pozornosť krásnej Caroline.
Nie sú to však iba oni dvaja, ktorým sa Caroline páči. Z priateľov sa stávajú sokovia, ale iba s jedným z nich prežíva Caroline vášnivé noci.

Medzitým sa však začnú diať zvláštne veci, ktoré všetkých vystrašia. V starom cintoríne objavia náhrobný kameň s menom stratenej Edwardovej kolegyne z univerzity, čo najviac vydesí samotného Edwarda. Keď sa po slede nevysvetliteľných udalostí rozhodnú predčasne odísť, osud si s nimi zahrá a sídlo opúšťa skupina menšia, než bola na začiatku.

Pre každého z nich sa život vyvíja inak, spájajú ich však spomienky na minulé udalosti. Po takmer dvadsiatich rokoch sa zrazu minulosť vynorí a ovplyvní ich osudy. Bude zrada pomstená a láska opätovaná? Kto z nich si svoje šťastie udrží a kto ho stratí navždy?
 „Každý rok vydávam takpovediac svoj ´klasický´ román, no teraz mi vyšlo aj čosi iné – trochu mysteriózny príbeh,“ prezrádza Katarína o novej knihe Hra na milovanie. „Nie je zo slovenského prostredia. Je to príbeh o láske, zrade a pomste.“

Začítajte sa do príbehu Hra na milovanie:

Krivky ženského tela

Augustovú oblohu pokryli sivé mraky a na les padlo šero, ktoré budilo dojem, že sa august nečakane prehupol do novembra. Na čelné sklo veľkého terénneho auta Chevy Suburban začali dopadať prvé kvapky dažďa, práve keď prudko odbočilo z úzkej, ale pohodlnej asfaltky doprava na lesnú cestu, ťahajúcu sa do kopca tunelom vysokých listnáčov. 
„Dočerta!“ zahrešil Edward Boughlton a naklonil sa ponad volant. „Toto nevyzerá dobre. Máme pred sebou ešte kus cesty.“
„Ja som hladný,“ zašomral za ním nespokojne Justin, jeho jedenásťročný brat, a nervózne sa zahniezdil na sedadle.
„Mal si zostať doma!“ vyštekol naňho Edward. „Načo sa pcháš medzi dospelých?“ Nahnevane pozrel do spätného zrkadla a blysol pohľadom na Justina. „V ruksaku máš ešte keksy, maličký, tak si nimi zapchaj ústa.“
Bolo na ňom vidieť, že by najradšej šliapol na plyn, musel však šoférovať opatrne a vyhýbať sa hlbokým výmoľom, aby nestratil vládu nad volantom, otáčajúc ním v rukách v rytme kolies poskakujúcich po mäkkom povrchu.
Cesta sa vinula lesom ako tmavý had. Prechádzali okolo skalných útesov a vysoké stromy nad nimi sa vyzývavo týčili, akoby ich chceli odradiť od ich zámeru.
„Zostal mi kúsok koláča,“ povedala Caroline a ľútostivo pozrela na Justina. Zohla sa k červenému ruksaku pri svojich nohách a chvíľu v ňom šmátrala. Keď nahmatala koláč, s úsmevom ho podala Justinovi, ktorý sedel vedľa nej. „To ti hádam postačí, kým sa dostaneme k večeri.“
Justin dychtivo schytil koláč a so spokojným výrazom doň nedočkavo zahryzol. Do tváre mu padala neposlušná štica, rukou si odhrnul jemné kučierky.
„Nepočul som slovo ,ďakujem´,“ prísne ho napomenul Edward, nespúšťajúc oči z cesty pred sebou. Závidel bratovi, že si aspoň trochu naplní žalúdok, lebo aj on už pociťoval zvieravé kŕče od hladu. Dúfal, že nepotrvá dlho, kým sa konečne dostanú do cieľa.
Oliver Conley, sediaci vzadu vedľa Caroline z druhej strany, hlad nepociťoval. Jeho telo bolo paralyzované blízkosťou Carolininho tela, a tak si ani neuvedomoval, že vôbec má nejaký žalúdok. Jediné, čo ho celou cestou ovládalo, bol pocit vzrušenia z toho, že sa Caroline vôbec rozhodla ísť s nimi na túto bláznivú cestu a že to pred dvoma týždňami sľúbila na lavičke v Regents Parku práve jemu. V zákutí hustých kríkov sa mu vtedy chveli všetky vnútornosti, keď mu dovolila, aby ju pobozkal.
„Dávaj pozor!“ skríkol zrazu Tom Sulivan, sediaci vpredu vedľa Edwarda, a vyľakane pozrel na vodiča. „Boli sme veľmi blízko pri okraji rokliny.“ V tom okamihu Edward prudko dupol na brzdu.
„Dočerta!“ zahrešil opäť. Auto zostalo stáť.
Prudko sa rozpršalo. Dážď bubnoval na strechu auta a zalieval čelné sklo prúdom vody. Edward pustil stierače rýchlejšie, mihali sa mu pred očami ako dva výkričníky.
„Táto cesta sa nezačala dobre a tak aj pokračuje,“ poznamenal Bryan Simmons za Oliverovým chrbtom. Sedel celkom vzadu, odkiaľ mal najlepší výhľad. „Asi by sme sa mali vrátiť.“
„Zbláznil si sa?“ osopil sa naňho Edward. „Kam sa chceš vrátiť? Do Kaymooru, mesta duchov? Nestačil ti ten pohľad na zdevastované, opustené budovy? Myslíš si, že tam by si mal možnosť konečne sa navečerať?“
„No, to asi nie,“ zašomral Bryan. „Ale ani tu to nevyzerá nádejne,“ rozhodil rukami, upierajúc pohľad na okolie cez okná auta.
„Penzión už nemôže byť ďaleko,“ snažil sa Edward povzbudiť aj sám seba. „A ja nemôžem za to, že sme museli túto cestu pre babkinu smrť o pár týždňov odložiť. Vtedy by nás dážď určite obišiel, o tom som presvedčený.“
Oliver cítil, ako sa k nemu Caroline pritisla tesnejšie. Z túžby objať ju ho zaliala horúčava, ale v tejto situácii len potajme našiel jej dlaň a jemne ju stisol. Odpovedala mu rovnakým stiskom a on cítil, ako mu srdce búši až kdesi v krku. Jej blízkosť ho oberala o schopnosť posudzovať situáciu reálne.
Oliver Conley bol v tej chvíli najšťastnejším človekom na zemi. Keď cestou sem pozeral z okna auta, nevidel ubiehajúcu krajinu. Zastávka v Kaymoore a pohľad na rozpadajúce sa domy, ktorým z niekdajších obývačiek vyrastali statné stromy a ich konáre sa zlovestne kývali, akoby im z výšky chceli pohroziť, ho nevydesili tak ako ostatných. On mal pred očami predstavu nocí plných spaľujúcej vášne. Videl sa, ako objíma Carolinino nádherné telo, ako hladí jej jemnú pokožku a zviera v dlaniach jej pevné prsia. Pri týchto predstavách horel od vzrušenia a Carolinine nenápadné, ale vrúcne pohľady, plné prísľubu, ho rozpaľovali ešte viac.
„Nespomínaj babku!“ skríkol Justin na brata. Dojedol koláč, okolo úst mal ešte omrvinky. „Dobre vieš, ako strašne vyzerala v tej truhle!“ Vo veľkých sivých očiach sa mu mihol tieň strachu.
„Načo si sa trepal pozrieť na ňu?“ zaškeril sa naňho Edward.
„Ešte nikdy som nevidel mŕtveho človeka,“ zašomral Justin. Nervózne kopal špičkami tenisiek do predného sedadla. Blonďavé kučierky mu pri tom poskakovali ako roztancované strunky.
„Mal si zostať pri mne, pekne vzadu,“ ozval sa Bryan Simmons. Aj on sa zúčastnil na pohrebe váženej Edwiny Boughltonovej, zosnulej vo veku osemdesiatdeväť rokov. Simmonsovci a Boughltonovci boli spriaznení cez líniu vzdialených bratrancov, ťahajúcu sa z polovice devätnásteho storočia, keď si založili spoločnú firmu na výrobu súčiastok do banských mechanizmov na hĺbkové vŕtanie. Práve smrť Edwiny Boughltonovej prekazila ich prázdninové plány a odsunula cestu do národného parku New River Gorge National River v Apalačských vrchoch o celé dva týždne.
Bol to vlastne Edwardov nápad, stráviť dva týždne v starom penzióne uprostred hôr, vzdialenom od civilizácie desiatky kilometrov.
„Rozprával mi o ňom jeden asistent z univerzity a bol nadšený,“ prízvukoval vtedy Edward. „Starý penzión s vlastným cintorínom, ako z viktoriánskej doby! Predstav si, aké dobrodružstvo prežiješ bez elektriny, televízie, bez akéhokoľvek spojenia s okolitým svetom.“
„So mnou môžeš určite počítať,“ pridal sa hneď Tom Sulivan. Jeho matka sa nedávno znovu vydala a Tom by pristal na čokoľvek, čo by ho dostalo preč z domu, aby unikol od nového otca a matky zaľúbenej po uši.
„Aj ja som za každú psinu,“ prikývol Bryan Simmons. „Konečne si vyberiem voľno a trochu si oddýchnem. A určite to bude lepšie, ako sa ustavične zatajovať pred Emmou Wrightovou,“ zatváril sa znechutene.
Bryan urobil chybu, keď jedného dňa zatúžil poťažkať v dlaniach veľké prsia Emmy Wrightovej. Nezostalo vtedy len pri poťažkaní, Emmu nebolo treba vôbec prehovárať a sama zo seba zhodila tie dva miniatúrne kusy oblečenia, čo mala na sebe. Odvtedy sa jej Bryan nevedel zbaviť, Emma akoby mala v sebe radar, ktorý jej hlásil každý jeho krok, a stále sa zjavovala na tých istých miestach, kde sa vyskytoval on. Bryan ju začínal nenávidieť a utekal preč, len čo ju niekde zbadal. Bolo to preňho o to nepríjemnejšie, že pracoval bez oddychu v rodinnej firme a na zábavu nemal takmer vôbec čas. A keď si ho konečne našiel, musel sa vyhýbať stíhačke Emme.