Monika, utekaj!

Monika poznala problém týraných žien iba z časopisov a z televíznych programov. Nevenovala im pozornosť, nebolo prečo. Partnera nemala, resp. mala len jedného. Krátko pred svadbou osud rozhodol inak. Milan sa domov nevrátil, hoci ho od domova delilo iba pár metrov. Jeho život vyhasol pod kolesami nezodpovedného vodiča.

„Už som si myslela, že zostanem sama,“ povedala mi v to osudné popoludnie. Na prvý pohľad, vlastne na prvé počutie, to znelo optimisticky, veď od Milanovej smrti prešlo viac než desať rokov. Vzťah potrebovala ako soľ. Ibaže v jej hlase bolo cítiť všetko iné, len nie pohodu. Jedno bolo isté potrebovala sa vyrozprávať. Navrhla som kávu a zavolala manželovi. Monika si moju pozornosť zaslúžila a manžel to pochopil.

Monika, tíško začala: „Igor mi nenahradil Milana, toho mi nemôže nahradiť nikto, ale pri Adamkovi, Igorovom synovi som našla kus šťastia.“

Adamko mal päť rokov a jeho otec, tak ako to Monike popisoval, bol otcom i matkou na plný úväzok. A samozrejme, aj živiteľ rodiny. Adamkovu matku hodnotil, ako ženu nezodpovednú, ktorá zlyhala ako manželka i ako matka. Ušla od nich – nevedno kam. Igor a Adamko zostali sami.

„Ani neviem, koho som viac ľutovala, či Igora alebo Adamka,“ povedala Monika celkom tichučko, skoro ju nebolo počuť.
„Naše šťastie trvalo príliš krátko,“ povedala po chvíli. Monika so slzami v očiach opisovala, ako sa Igor zmenil na nepoznanie, krátko potom, čo sa k nemu Monika nasťahovala.

Igor nebol chlap, čo by začal s fyzickým násilím. Na to bol príliš „nóbl“- pán riaditeľ. Ale zato bol majstrom psychického násilia. Začalo to kritikou, nech urobila čokoľvek, nikdy nebol spokojný – kritizoval, poučoval napriek tomu, že Moniku Igorovi známi akceptovali a mali ju radi. Možno aj preto začal žiarliť. Rozhodol sa, že bude najlepšie, ak Moniku bude izolovať nielen od priateľov, ale aj od okolitého sveta.

„Začala som sa obviňovať. Asi si to zaslúžim,“ takto uvažovala, pokiaľ išlo o jej vzťah k Igorovi. Držala ju len myšlienka na Adamka, vedela, že nemôže odísť, on ju potrebuje. Ibaže, ako Monika priznala, pán riaditeľ odstupom času, zabudol na svoju povesť. K psychickému týraniu pridal i fyzické, veď kto by už Monike uveril. A tak bola Monika viac bitá ako sýta, facky lietali bezdôvodne.

Opäť sa vrátila k spomienkam. „Vtedy som sa začala ešte intenzívnejšie obviňovať, že si to zaslúžim. Možno som Igora naozaj niečím provokovala.“ Monika vtedy myslela ako týraná žena, a v tom čase zrejme z posledných síl odolávala týraniu k vôli Adamkovi.

Ľudia v okolí zaznamenali, že sa niečo deje. Monika chradla, postupne zostával iba tieň z krásnej ženy. Vtedy zasiahla jej sestra a dôrazne zavelila: „Monika, utekaj! Najvyšší čas urobiť niečo so svojim životom!“ Psychológ, psychiater, nevyhla sa ani hospitalizácii. Až vtedy ju Igor prestal hľadať, a práve tu stretla milú ženu, ktorá sa nápadne na niekoho podobala. Časom si Monika spomenula, v  utýranej žene spoznala Adamkovu matku. Nikdy neušla, iba sa stratila v liečebni pre psychicky choré ženy.

Autor: Anna Čunderlíková