Modriny, ktoré nevidieť

Tamara prednedávnom úspešne ukončila vysokú školu, má niekoľkoeurovú brigádu, priateľa ako z módneho časopisu, mladšieho brata, čo si myslí, že posilňovňa je základ života a rodičov, na ktorých je niečo nebezpečné. Viem, že svetom kráčajú, behajú a skáču milióny ľudí s čo najrozmanitejšími povahami, náladami a traumami, no treba zdôrazniť, že každý má právo na svoje omyly, pády či úzkosti.

Tamara je nielen dcérou svojich rodičov, ale aj lacnou pracovnou silou v domácnosti, ktorá za každý svoj čin okúsi, čo je to negatívna kritika a podceňovanie až za hory, lesy a vodné nádrže. Preto sa už istý čas zdržiava len vo svojej izbe a pri svojom priateľovi. Ten ju učí, ako sa aj na takéto veci dá kývnuť rukou alebo láskyplne hodiť kútikmi pier. Tamare to zatiaľ nejde, pretože byť Popoluškou ťaží jej duševné zdravie. Vidí, ako jej brat napĺňa rodičov šťastím – študuje to, čo vyhovuje otcovi, ovláda prácu s počítačom že vraj na profesionálnej úrovni, a tak ho mamička chváli do nebies a k všetkým známym. Tamara má aj v tejto oblasti smolu. Vyštudovala ekonomiku a to je jej ďalšou osudovou nevýhodou. Mama v nej videla presne takú pedagogičku, akou je aj ona. Tamara neposlúchla, a tak má na svojom zozname (v)rodených chýb ďalšiu kritiku - je skrachovanou ekonómkou. Pravdou je, sa toto chúďa pred dvadsiatimi štyrmi rokmi narodilo ako dievča a z toho dôvodu dostáva aj vo svojom vydajachtivom veku večierku. To len preto, že ju treba chrániť pred nástrahami pohlavných chorôb a pouličných výtržností. Tamare nezostáva nič iné, len hanbiť sa pred svojimi rovesníkmi – dospelými ľuďmi každým dňom viac a viac. Zo všetkých párty odchádza ako prvá, stanovačky, opekačky a dovolenky v kruhu svojich priateľov sú pre ňu najväčšou neznámou. Len zopárkrát sa Tamare prihodilo, že prišla domov o niekoľko stotín sekundy neskôr. Hneď sa jej ušlo nejakej tej nadávky a vyhrážok, že na ulici je miesta dosť.

Tamara je zo dňa na deň tichšia, asociálnejšia a plačlivejšia. Ako jej kamarátka na život a na smrť začínam mať obavy. Snažím sa ju rozveseľovať, upokojovať a privádzať do stavu, aby aspoň na chvíľu zabudla, čo ju tak silno ťaží na duši. Zatiaľ sa nám darí ako v lete na saniach, pretože modriny, ktoré nevidieť, sa hoja najťažšie.

Tatiana Kovalčinová