Mince na dne fontán

Stávame sa bezradnými. Vyzeráme ako telo bez duše, každý problém zrazu považujeme za neprekonateľný a nikto nás nedokáže pochopiť. Ústami pohybujeme ako mĺkva ryba v akváriu, no počúva nás len túlavý odraz v skle. Neteší nás ani podanie packy od štvornohého prírastku v dome a horkou sa nám zdá byť aj vanilková zmrzlina. Takéto balvany na srdci sa musia lámať pomaly a opatrne. Ale prečo sa tam vôbec objavujú?

Pretože sme drzí a rozmaznaní. Keďže opatrnosť sa už dnes nenosí, každý sa do všetkého rúti strmhlav. A to aj za cenu vybitej sánky. Áno, stáva sa to preto, že nás rozumné zmýšľanie bolí. Už nevidíme dobrú a zlú stránku mince, my len konáme. Možno aj na úkor druhých, možno aj proti jasným pravidlám hry.

Obraňovať slabších? Takéto niečo znie ako z lacného sitcomu. Silný bezbranného obraňovať nebude, on mu podkopne nielen nohy, ba dokonca aj ruky. Alebo mu ich doláme. Robí to preto, aby žiaden slaboch nemal vo svojej garáži lepšie fáro, ako má napumpovaný borec. Lenže svaly sú len tenké vlákna, ktoré sa skôr či neskôr opotrebujú.

Nemusím to urobiť. Urobia to za mňa iní. Nemám dôvod riešiť prúser, lebo žiaden nemám. Keď dôjde k tomu najhoršiemu, použijem chrbát svojho dobrého priateľa. Jednoducho sa zaň skryjem a ušúľam sa od smiechu, ako chudáčiska chlapca vykarhajú za niečo, o čom nebude mať ani šajnu. Aj v tomto prípade platí pravidlo odstavenej srdcovej aorty: Kamaráti buďme, ale nie doslovne!

Podvádzame, klameme a ubližujeme. Zo začiatku to možno vyzerá ako nevinná hra na pokračovanie, ale stačí jeden malý prešľap, chvíľka nepozornosti alebo neočakávaný útok z druhej strany a hra nás privedie na samé dno. No pád je oveľa jednoduchší ako vztyk. Pretože pri vstávaní nás môžu zradiť zdanlivé oporné body.

Tatiana Kovalčinová