Milovanie v prírode

 

Nemusíme azda zdôrazňovať, že aj u tvorov vývojovo omnoho nižšie postavených ako človek sa vyskytujú tieto zložité vzťahy medzi dvoma pohlaviami. Nakoniec aj samo materstvo človeka má v sebe zvyšky pudového konania, známe napríklad u cicavcov. Problém rozmnožovania je veľmi zložitý, a je teda úplne nemožné zmieniť sa čo aj len veľmi stručne o všetkých príslušníkoch našej fauny. Našou úlohou teda bude aspoň vás uviesť do tejto zložitej problematiky a ukázať vám niektoré príklady párenia v prírode na  najznámejších zvieratách.

 

Podobne ako u človeka aj u zvierat sa definuje starostlivosť o mláďatá ako materstvo. Ale tak ako všetky ostatné biologické pravidlá aj materstvo má svoju výnimku, ktorú by sme najskôr mohli nazvať otcovstvom. Celý rad zvieracích matiek sa totiž o potomstvo vôbec nestará a všetku starostlivosť pravidelne na seba preberá otec. Takýmto typickým príkladom sú pštrosy nandu a emu. No aby sme ostali v Európe, túto zásadu dodržiava aj malý bahniak lyskonoh ploskozobý, objavujúci sa za ťahu aj u nás. U neho je dokonca samička pestrejšie a nápadnejšie sfarbená ako samček. Iným príkladom otcovstva je západoeurópska žaba ropuška starostlivá. U exotických zvierat by sme našli ešte celý rad ďalších príkladov. Vidíme teda, že otcovstvo nie je v prírode nijakou vzácnosťou. Ale aj materské prejavy si môžeme najlepšie rozdeliť podľa účasti otca na výchove mláďat.

Sú takí otcovia, ktorí majú viac samíc, a teda aj väčšie množstvo potomstva. Tak napríklad bažant sa o potomstvo nestará vôbec, celá výchova a ochrana patrí jedine samici; podobne sa správa aj náš domáci kohút a jeho diví predkovia. Minimálnu účasť na výchove mláďat má väčšina káčerov, zajacov, srncov, hlucháňov, tetrovov a mnoho iných zvierat. Je zaujímavé, že už ich najbližší príbuzní sa často chovajú úplne ináč. Tak jariabok sliepočku sediacu na vajciach chráni a ak samička náhodou zahynie, je schopný dobre vychovať svoje potomstvo. Veď túto jeho vlastnosť využívajú poľovníci: chytajú osamelých samčekov a vo zvláštnych klietkach im prideľujú umele vyliahnuté mláďatá z vykosených hniezd na výchovu.  Nemenej vzornými otcami sú aj samci husí a labutí. Samci labute často vozia vyliahnuté mláďatá na chrbáte.

 

Z našich cicavcov je príkladom takéhoto starostlivého otca vlk, ktorý vlčicu hojne zásobuje potravou a neskoršie prináša potravu aj dospievajúcim mláďatám. Samce cicavcov však nie sú schopné malé mláďatá dobre vychovať, keď samica náhodou zahynie. Podobný jav je známy aj u vtákov. U dravcov, napríklad u krahulca, sa u samca v dobe kŕmenia mláďat silne vyvinie pud prinášania potravy. Samice potom prinesenú potravu trhajú na kúsky a podávajú ju mláďatám do zobáka. Ak samicu počas výchovy mláďat zastrelia - a tu musíme prezradiť, že sa s takýmito činmi niektorí poľovníci často dokonca chvália - samec ďalej nosí potravu, až sa na hniezde hromadí a hnije, a mláďatá predsa zahynú hladom.

 

U laikov-milovníkov zvierat sa často stretávame s rôznymi tvrdeniami a teóriami o materstve a "materskej láske" zvierat. V tejto otázke ich však musíme sklamať, pretože tu ide len o pudové konanie. Takým príkladom nám môžu byť vtáky. Rodičia zúrivo odháňajú od hniezda mačku alebo človeka, no ak mladá kukučka nasadená do hniezda vyhodí ich vlastné mláďatá, staré si ich nevšimnú. Pudove je im vrodené kŕmiť a opatrovať len to, čo je v hniezde. Podobne aj kačica divá, ktorá vysedela mláďatá v dutine stromu, pokúša sa vylákať ich k zoskoku dolu len hlasom. Ak sú však steny dutiny príliš vysoké, po nevydarených pokusoch mláďatá nakoniec opustí a zanechá ich napospas smrti hladom. Je to vták nekŕmivý a jednoducho nemá vrodenú inú starostlivosť o potomstvo než zohrievanie a tzv. vodenie mladých.

O sile materského pudu svedčí predovšetkým to, že pri ochrane mláďat vie samica vystúpiť aj proti nepriateľovi, pred ktorým by inokedy utiekla. Dokonca aj z vyslovene plachých zvierat sa v tomto období stávajú útočné zvieratá. Pekným príkladom je naša čierna zver - diviaky. Sú to veľmi plaché tvory, ktoré sa nám podarí uvidieť naozaj len vzácne. No ináč je to v dobe vodenia mláďat. Pri nepatrnom zakvičaní prasiatka, ktoré sa zľaklo myši, ježa alebo človeka, statočná matka sa vyrúti z lesných húštin bez ohľadu na svoju bezpečnosť.

 

Väčšina vtáčích mláďat a matiek však používa skôr tzv. pasívnu ochranu. Je to jednak nenápadné sfarbenie samíc sediacich na hniezde, neskoršie aj škvrnité, maskujúce sfarbenie mláďat, a jednak vrodený pud mláďat, aby v prípade akéhokoľvek nebezpečenstva ostali celkom nehybné, prikrčené. Samica sa naopak snaží od takto zamaskovaných mláďat odlákať nepriateľa čo možno najďalej - ťahá za sebou krídlo, pudovo predstiera zranenie, a preto zdanlivo "ľahkú" korisť. Rovnako sa chránia aj mláďatá zajacov, ktoré za denného svetla vydržia bez pohybu aj celý deň. Srny, ktoré obyčajne mláďatá vodia, nechávajú ich cez deň osamote na vzdialenosť asi 50 až 70 metrov. Až večer sa k svojim mláďatám vracajú, aby ich  nakŕmili. Podobne rozmiestňujú svoje mláďatá aj iné kopytníky, ak ich je väčší počet. Toto ich pudové konanie je veľmi dôležité, lebo pri prípadnom napadnutí zabráni zničeniu všetkého potomstva. Napokon aj také bojazlivé zviera ako je srna, vie v čase vodenia mláďat zahnať líšku alebo psa, ktoré sa pred údermi ostrých kopýtok ihneď dajú na ústup. Ľudia si často z neznalosti myslia, že urobia dobrý skutok, keď sa ujmú srnčaťa, ktoré našli "opustené" v lese. Netušia, že o niekoľko metrov ďalej čakala matka, kým odídu. Je to názorný príklad, ako možno z neznalosti prírody napáchať veľké škody. Ani polovica takto odobratých srnčiat nevydrží klasický spôsob odchovu, samozrejmý len pre ľudské nemluvňa.

 

Ako sme si povedali hneď na začiatku, naozaj je ťažké opísať, aj keď len stručne, celú problematiku materstva. Sú to otázky rôznych druhov liahnutia mláďat, pôrodov, celkom osobitnú kapitolu tvorí tiež otázka, ako sa u zvierat matka a "dieťa" poznajú. Mláďatá a matky majú na svojom tele rôzne škvrny a tie často matke uľahčujú jej ťažkú úlohu. Také je biele zrkadielko na zadočku srny, dokonalé signalizačné zariadenie aj pri úteku v hustom poraste a vodidlo pre srnčiatko. Mladé medvieďatá majú zas okolo krku biele golieriky, čo je tiež výrazné poznávacie znamenie, aby tieto hravé a neposedné mláďatá nezmizli spred zraku matky. Vtáčie mláďatá mávajú nápadne oranžové, žito alebo červeno sfarbené vnútrajšky zobákov, čo umožňuje rodičom lepšiu orientáciu a zároveň ich pobáda, aby neustali v kŕmení. Takýchto príkladov  by sme si mohli povedať desiatky. Stačí, keď sa budeme v prírode okolo seba pozorne dívať.