Miláno – mesto módy, kultúry, futbalu

Miláno ma niekoľko rôznych prívlastkov, záleží od uhla pohľadu. Nachádza sa v severnej časti Apeninského polostrova len 100 km od Álp. Toto, v súčasnosti druhé najväčšie mesto a ekonomické centrum Talianska, bolo založené Keltmi už v roku 600 p. n. l. V roku 293, za vlády Diokleciána, sa stalo Miláno hlavným mestom Západorímskej ríše, čo mu vydržalo až do roku 402, kedy sa v dôsledku obliehania mesta Vizigótmi presťahovala cisárska rezidencia do Ravenny. Neskôr bolo niekoľkokrát dobyté a zničené, ekonomicky sa vzchopilo až v 11. storočí.
Naším prvým kontaktom s mestom je hlavná vlaková stanica Milano Centrale, pri ktorej má konečnú autobus prepravujúci ľudí medzi mestom a letiskom. Tá bola otvorená v roku 1931. Jej hlavná fasáda, široká 200 a vysoká 72 metrov, je zmesou niekoľkých architektonických štýlov, hlavne secesie a art deco. Má 24 nástupíšť a každý deň sa ňou premelie okolo 330 000 pasažierov. Rovno pred stanicou sa týči ďalší zo symbolov Milána – Pirelli Tower. So svojimi 127 metrami je najvyššou budovou mesta. Postavená bola v roku 1956, v čase ekonomického rozmachu Talianska.
Presúvame sa do malého zastrčeného hotela, ktorý sme si rezervovali ešte z domu. Zvyknutí na zhovorčivých recepčných z hostelov sme trochu sklamaní prístupom. Veci si odložíme do izby a vydáme sa objavovať mesto. Je čas obeda, začína sa ozývať hlad a tak si v najbližšom fastfoode na Via Vitruvio dávame kebab. Prechádzame okolo malého trhu s ovocím a zeleninou na najbližšiu zástavku metra.
Vystupujeme pri hrade Castello Sforzesco, ktorý bol vybudovaný v roku 1450 na príkaz Francesca Sforzu a slúžil ako sídlo vládnucich rodín v Miláne. Na jeho interiérových dekoráciách pracoval aj Leonardo da Vinci. Bol obsadený Turkmi a neskôr aj Napoleonom, ktorý ho využíval ako muničný sklad a kasárne. Na konci 19. storočia bol zrekonštruovaný do pôvodnej podoby a v súčasnosti slúži ako sídlo niekoľkých múzeí.
Od hradu kráčame po ulici Via Dante, plnej obchodov, kaviarní a pouličných umelcov, na hlavné milánske námestie Duomo. Jeho dominantou je obrovská gotická katedrála Duomo di Milano. Po bazilike sv. Petra v Ríme a katedrále v španielskej Seville sa jedná o tretí najväčší dóm na svete. Katedrála sa stavala od 14. až po začiatok 16. storočia a slúži ako sídlo milánskeho arcibiskupa. Na jej streche sa nachádza 3 400 sôch svätcov, zvierat a príšer.
Najbližšiu hodinu trávime oddychom na námestí a pozorovaním života okolo nás. Vedľa katedrály je kohútik s pitnou vodou, pred ktorým sa tvorí rad ľudí s prázdnymi fľašami. Neďaleko je niekoľko obchodíkov so suvenírmi a predražených kaviarní. Námestie je plné ľudí, od módne oblečených mladých žien, cez pánov v oblekoch v každom veku, až po rôznych podnikavcov. Najviac je tých, ktorí nasypú turistom do dlane kukuricu, z ktorej im ju následne holuby žerú a tých, ktorí vám hodia na ruku „náramok šťastia“. Samozrejme, že najprv je všetko zadarmo, peniaze pýtajú, až keď je holub najedený alebo náramok zaviazaný.
Z námestia vedie obchodná pasáž Galéria Viktora Emanuela II., ktorá vznikla na návrh talianskeho architekta Giuseppe Mengoniho a dokončená bola v roku 1877. V minulosti slúžila ako priechod pre bohatých mešťanov z omše v dóme do opery La Scala. Budova opery pôsobí nevýrazne, jedná sa však o jeden z najvýznamnejších operných domov na svete.
Fanúšikovia futbalu si v Miláne nesmú nechať ujsť návštevu štadióna. My sme sa rozhodli dopraviť sa k nemu metrom, čo sa ukázalo ako nie práve najlepšie riešenie. Zástavka je totiž od štadióna vzdialená takmer dva kilometre. Štadión je známy hlavne pod menom San Siro, jeho kapacita je 85 000 divákov a jedná sa o jeden z 23 európskych štadiónov, ktoré získali od organizácie UEFA 5 hviezdičiek. Na štadióne sa nachádza múzeum a obchod so suvenírmi. Za poplatok 12,50 € má návštevník vstup do múzea a 30-minútovú prehliadku štadiónu, v rámci ktorej sa dostane na tribúnu a do šatní oboch klubov.
Priamo pred štadiónom majú konečnú električky. Nasadáme na prvú a u vodiča sa informujeme, či náš celodenný lístok na metro platí aj pre ne. Aj keď nevie po anglicky, dorozumieme sa a spokojne sa usadíme. Vystupujeme pri kostole Santa Maria delle Grazie a vodič nám zakýva na rozlúčenie. V tomto kostole, ktorý bol postavený v 15. storočí, sa nachádza freska Posledná večera od Leonarda da Vinciho.
Blíži sa večer a my hľadáme potraviny. Nie je to však vôbec jednoduchá úloha. Kým v iných mestách nájde človek niekoľko menších supermarketov v centre mesta, v Miláne by ich hľadal márne, tak ako my. Nastupujeme teda do metra a náhodne volíme žltú linku. Vezieme sa smerom od centra do okrajovejších častí mesta. Rozhodneme sa vystúpiť na zastávke Maciachini. Prejdeme sa po niekoľkých najbližších uličkách, ale keďže sa nám stále nedarí, oslovujeme ľudí na ulici. Po niekoľkých radách sa nám potraviny podarí nájsť a zabezpečiť si tak večeru.
Metrom sa vezieme nazad do hotela a po večeri sa ešte naposledy vraciame nadýchať sa atmosféry na námestí Duomo. Ako sa mesto ponorilo do tmy, zmizli stánky so suvenírmi, ale ľudí neubudlo. Na námestí pred vysvietenou katedrálou stále panuje čulý ruch a cez Galériu Viktora Emanuela II. prúdia davy ľudí. Ráno sme opäť tam, kde sa naše spoznávanie Milána začalo – pred vlakovou stanicou. Nastupujeme do autobusu a vezieme sa na letisko, bohatší o zážitky z tohto nádherného mesta.

ROMAN HERDA