Michelle Knightová a Michelle Burfordová : Nájdite ma

Začiatkom mája v roku 2013 sa Amande Beryovej spolu s jej šesťročnou dcérou podarilo utiecť z domu hrôzy v Clevelande. Zúfalým telefonátom od suseda na políciu tak ukončila svoje desaťročné peklo. Keď ju Ariel Castro v roku 2003 uniesol, mala len sedemnásť rokov. O rok neskôr sa k nej pripojila štrnásťročná Gina DeJesusová, ktorá sa nevrátila zo školy domov, keď sa rozlúčila so svojou najlepšou priateľkou, dcérou únoscu. Obe maloleté sa vo svojom väzení stretli s Michelle Knightovou, ktorá v čase zmiznutia mala dvadsaťjeden rokov a v zajatí strávila najdlhší čas.

Oslobodenie troch žien, ktoré väznil netvor z Clevelandu, vzbudilo veľkú senzáciu a pohoršenie nielen v Amerike, ale aj na celom svete. Čo sa však skutočne dialo v dome hrôzy celých desať rokov, sa dozvieme až z rozprávania Michelle Knightovej v knihe Nájdite ma.

Michelle bola matkou malého synčeka Joeyho, chcela ho získať späť do opatery, a tak sa ponáhľala na súd. Vošla do obchodíku Family Dollar, aby sa opýtala na cestu, a odvtedy sa pod ňou zľahla zem. Ďalších viac ako desať rokov strávila v pekle.
Nemala to ľahké ani v detstve, ako dcéra bezdomovcov sa potulovala z miesta na miesto, starala sa o súrodencov, trpela hladom a depresiami. Aby unikla zneužívaniu príbuzného, utiekla z domu a prežívala, ako sa dalo. Ťažký život bol akiste aj dôvodom, že ako jediná sa odhodlala vypovedať na súde a nebála sa pozrieť do očí svojmu trýzniteľovi.

Zmizla roku 2002, na rozdiel od ostatných unesených sa o ňu nikto nezaujímal, nikto ju ani nehľadal, čo ju traumatizovalo aj v dome hrôzy. Je takmer nepredstaviteľné, čím všetkým si prešla. Castro so svojimi obeťami zachádzal neobyčajne brutálne, surovo ich bil, systematicky znásilňoval a psychicky týral. Nie je to ľahké čítanie, kniha aj po prečítaní zamestná našu myseľ. Snažíme sa pochopiť, ako je vôbec možné, že z človeka sa stane netvor, ktorý zničí životy trom mladým ženám.

Kniha Nájdite ma však nie je len o utrpení, ale aj o očiste a znovuzrodení, ktorým si Michele Knightová po oslobodení prešla. O odpustení a vybudovaní si vlastného -nového života. Rok po oslobodení vystúpila v známom programe Dr. Phila McGrawa: ,,Počas dvanástich rokov môjho programu „Dr. Phil Show“ na mňa nikto nezapôsobil tak mocne ako Michelle Knightová a príbeh jej prežitia.“
 

Súťažná otázka:

Ukážka:

Prológ

NA DEŇ V ROKU 2002, keď som zmizla, si pravdepodobne mnohí nespomenú. Mala som dvadsaťjeden rokov, bola som mladá matka. Popoludní som sa zastavila v obchodíku Family Dollar, aby som sa spýtala na cestu. Nasledujúcich jedenásť rokov som prežila uväznená v pekle. Potiaľto môj príbeh asi poznáte. Toho, čo neviete, je oveľa viac.

Nikdy som nikomu nerozprávala o strastiplnom živote, aký som viedla pred únosom. Nikdy som sa nikomu nezdôverila, prečo som sa dala do reči s mužom, ktorý sa mi v obchode prihovoril. Nikomu som nepovedala ani o príšernom pocite, ktorý ma prenasledoval po odchode z obchodu. Nikdy som nikomu neprezradila, čo sa skutočne dialo medzi štyrmi stenami, kde som žila s Ginou a s Amandou. V podstate som svoj príbeh nikdy nerozpovedala celý. Až do dnešného dňa.

Nie som prvá, čo prežila podobnú hrôzu. Keď sa verejnosť dozvie o strastiplnom únose, ľudí to vždy šokuje – Jaycee Dugard strávil osemnásť rokov v reťaziach v chatrči na zadnom dvore domu v Kalifornii, Elizabeth Smartovú vyvliekli z jej vlastnej spálne v Salt Lake City v to isté leto, keď uniesli aj mňa, missourského chlapca Shawna Hornbecka chytili, keď išiel na bicykli navštíviť kamaráta. V novembri 2013 zas našli po tridsiatich rokoch strávených v otroctve tri Londýnčanky. Takéto a podobné príbehy vždy rozčeria hladinu. A keď sa situácia upokojí, na nezvestných ľudí sa rýchlo zabudne. Aj preto v knižke úplne odhaľujem svoj život – chcem, aby sme si spomenuli na stratené duše.

Tiež by som vás chcela o niečo požiadať. Ak si niekedy všimnete hocičo čudné – dieťa, čo vynecháva školu, ženu, ktorá asi nie je schopná vyjsť z domu, zavolajte, prosím, na políciu a požiadajte ich, aby to preverili. Netrápte sa tým, že budete vyzerať ako blázni, ak sa vaše podozrenie nepotvrdí. Bude vás hriať dobrý pocit, že ste mohli pomôcť niekomu, kto sa ocitol v desivej situácii. Prosím vás, nájdite si zopár minút a zverte sa niekomu so svojím podozrením.

NEVIDITEĽNÁ. TAK SOM sa cítila počas bezmála štyritisíc dní prežitých v dome hrôzy Ariela Castra. Neustále som premýšľala, ako sa dostať späť k Joeymu, k môjmu synovi. Kým som bola voľná, nebola by som verila, že uniesť je možné skutočne kohokoľvek. Dnes viem, že sa to dá. Môže sa to stať kdekoľvek a kedykoľvek. Keď sa to prihodilo ten letný deň mne, môjmu zmiznutiu nik nevenoval pozornosť. Nik nebdel, na stránkach denníkov sa o únose nepísalo. Ani moji príbuzní, ani susedia nevzali rozum do hrsti a nerozvešali po meste plagáty s mojou fotografiou. Svet sa krútil ďalej, ako keby som nikdy neexistovala. Mala som pocit, že kričím z plných pľúc, no vôbec nik ma nepočul.

Každý stratený človek je niečím dieťaťom. Nikdy sa nedo-zvieme mená všetkých nezvestných, no môžeme na nich aspoň myslieť. Ako som povedala – keď sa nám voľačo nezdá, treba niečo urobiť. Keby bolo viac ľudí v strehu, keby si našli čas zburcovať políciu, z mojich jedenástich rokov by určite niečo ubudlo.

Aj keď je nesmierne ťažké vracať sa v spomienkach k týmto udalostiam, oveľa ťažšie bolo v dome hrôzy prežiť. Mám príliš roztratené myšlienky. Ani neviem, či sa v celom tom chaose bude dať vyznať. No pokúšam sa o to. Možno som na niečo zabudla, ale takto si to po jedenástich rokoch v zajatí pamätám. Muž, čo ma obral o obrovskú časť života, ma chcel umlčať. Práve preto neostávam v úzadí. Aj predtým, než som sa ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, som cítila, že ma nik nepočúva. Preto by som teraz chcela prehovoriť v mene nezvestných žien a detí, ktorých hlasy k nám nedoliehajú. Dúfam, že už nikto na svete sa nebude cítiť tak, ako som sa po celé roky cítila ja – odhodená, ignorovaná, zabudnutá.

Áno, podarilo sa mi prežiť jednu z najhorších vecí, aké môžu človeka postihnúť. Môj príbeh hovorí v prvom rade o nádeji. Aj keď ma ten netvor držal v reťaziach, mučil hladom a tĺkol hlava-nehlava, nepodarilo sa mu zlomiť ma. Znova a znova som sa búrila, kráčala ďalej. Teraz vám rozpoviem, ako som to dokázala.