MICHAL ŠKOMBÁR: Poháňaní vášňou ste nezastaviteľní!

Sú ľudia a ľudia. Pri niektorých máte pocit, že ste inde, iných prehliadate a nijako sa vám nevpisujú do myšlienok. Mladý spisovateľ MICHAL ŠKOMBÁR s vami pohne ako akýsi čarodejník. Paradoxne... On sám má totiž s pohybom „menší“ problém – svalovú atrofiu. Napriek všetkému však mnohým otvára oči, prebúdza v ľuďoch túžbu popasovať sa so životom a premeniť sny na realitu. Začítať sa do neho vás pozýva Marcel Páleš.

- Kedy sa vlastne tvoje literárne pero rozpísalo prvý raz? Aké teda boli začiatky?
Zhruba pred piatimi rokmi. Spočiatku som knihu nepísal s myšlienkou, že ju aj vydám. To prišlo až neskôr. Skočil som do toho, takpovediac, po hlave. Dovtedy som prečítal možno desať kníh a ani som len netušil, do čoho som sa to vlastne pustil. Vášeň do písania však vo mne vzbudila aj túžbu do čítania, bez ktorého by som sa neposunul vpred. Začiatky boli ťažké. Hnala ma ale túžba. Nešlo to jednoducho, písanie bradou je vyčerpávajúce, ale bol to pre mňa znak toho, že sa za ten príbeh oplatí bojovať.

- Kde, prípadne v čom alebo v kom nachádzaš inšpiráciu?
Inšpirácia prichádza sama. Nachádza sa všade vôkol mňa. Stačí len vnímať a uchopiť to správnym spôsobom. Veľa vecí mi prichádza na rozum aj pri mojich nočných rozhovoroch s Bohom, alebo keď počúvam hudbu.

- Čo sa najnovšie urodilo v tvojej literárnej záhradke?
Moja nová kniha nesie názov Na rozhraní dvoch svetov. Je to príbeh o mladom mužovi, ktorý žije vo svete, kde sú všetci mladí a nik nepozná spánok. Jedného dňa stretne starého muža, ktorý mu ponúkne prácu a tým sa to vlastne všetko začne. Vkladal som tam veci, ktorých som svedkom aj v našom súčasnom svete. Veľa ľudí sa dnes hrane usmieva a pri tom sú vnútorne zničení. V tomto príbehu budete s hlavnými postavami prežívať rôzne časové obdobia a možno vám bude spočiatku ťažké pochopiť ich náhlu zmenu nálady, ale keď si uvedomíte ten čas, ktorý uplynul, pochopíte. Snažil som sa napísať príbeh pre súčasných čitateľov, ktorí síce chcú čítať, ale nemajú čas. Túto knihu sú však schopní prečítať cestou vlakom.

- O čom všetkom by si ešte chcel písať a vydať knihy?
O mnohých veciach. Mojím zámerom je vkladať do kníh závažné témy a dať tomu celému netradičný koniec. Aktuálne je v jazykovej korektúre kniha, ktorú som z väčšej časti napísal podľa sna, ktorý som si vypočul. No a v tomto období zároveň dokončujem svoju piatu knihu. Bude to moja prvotina zo slovenského prostredia, tak som sám zvedavý, ako sa mi to podarí.

- Už sa stalo, že ty ako človek s neprehliadnuteľným zdravotným stavom si vlieval nádej a životnú energiu zdravým mladým ľuďom. Dokonca si im hovoril o tom, že by sa nemali báť snívať. Teda pozitívne myslenie, optimizmus, chuť do úsmevu, vlievanie nádeje... Kde sa to v tebe berie, že máš ešte aj na rozdávanie?
Zrejme za to môže výchova. Napriek tomu, že som chorý, nikdy som ako malý nepociťoval nejaké výhody vďaka môjmu malého handicapu. Neľutovali ma. Viete, taká tá osobná ľútosť nad vecami, ktoré sme urobili zle, je v živote vzácna. No ak ju voči vám neustále niekto prejavuje, nakoniec vás to svojím spôsobom uvrhne do depresie. A rád povzbudzujem ľudí do toho aby snívali, pretože mám pocit, že my ako národ, sa toho stále akosi bojíme.

- Spomínaná nádej ide ruka v ruke s vierou. Ak sa nemýlim, u teba má viera ako taká výnimočné miesto...
Vieru som objavil až potom, ako som upadol do bezvedomia. Býval som veriaci človek od mala, ale tu vravím o inom, o čomsi živom. Prestal som brať Boha ako sudcu a začal som ho vnímať ako otca. On začal zo mňa otcovsky vytesávať vnímavejšieho človeka. Naučil ma veriť v to, že nemožné je možné.
 
- Aforista a básnik Ondrej Kalamár mi v podobnom rozhovore odpovedal, že jeho vodou, ktorá ho drží nad vodou, je radosť. A čo tvoja voda?
Moja rieka je Boh. Je to môj blízky priateľ, ktorý stojí pri mne, keď sa mi darí, ale aj keď padám.

- Čo ti prináša úsmev?
Úsmev mi prináša rodina a ľudia, ktorí sa na nič nehrajú. Sú bezprostrední a je mi dovolené vidieť ich pravú tvár.

- Spomínali sme snívanie, vráťme sa teda ešte na moment späť. O čom rád snívaš ty?
Snívam o tom, že naša poisťovňa schváli preplatenie lieku na moju chorobu. Snívam o tom, že ľudskosť zvíťazí nad mocou peňazí.

- Jedna vec sú postavy, ktoré vytváraš, prípadne svet, ktorý cez svoje literárne diela ponúkaš, ale aký je vlastne autor, teda Michal Škombár, vnútri? Nájde sa v ňom z každej postavy niečo?
Vnútri, ale aj navonok sa snažím byť džentlmenom. Bol som tak vychovaný a som za to rodičom a Bohu vďačný. Samozrejme, postavy majú niečo zo mňa, inak by to asi ani nešlo. Ale dôležité je, naučiť sa to správne prepájať s fikciou, aby to vytvorilo uveriteľný celok.

- Na záver sa rozlúčme nejakou myšlienkou, mottom, prípadne čímkoľvek, čo ťa v poslednom období zaujalo a mohlo by byť zaujímavým aj pre čitateľov...
V poslednom čase si všímam, že veľa ľudí blúdi. Nepoznajú svoju vášeň. Dokonca ju už ani nehľadajú a pri tom ak by ju objavili, práca by prestala byť prácou. Pri práci obdržíte rany, ale ak vás poháňa vášeň, žiaden úder vás nemôže zastaviť. Je to čosi čarovné, čo sa znenazdajky zjaví vo vašom vnútri a dobije vás to energiou.