Medziľudské mosty a oheň ľudskosti

Pýtam sa ho, či môže dýchať. Vystrašene pokýva hlavou a je mi jasné, že mu vyrazilo dych. Vysvetľujem mu, že sa musí upokojiť, chvíľu vydržať a bude postupne dýchať. V očiach má preľaknutie, plače a zdá sa, že podobný stav ešte nezažil. Nečudo, veď môže mať sedem-osem rokov. Kľačíme na zemi za pódiom, na ktorom tancujú desiatky detí. Odtiaľ, z výšky, znenazdajky tento chlapček spadol dolu na tvrdú trávnatú zem. Netušil, že sa v dobrej nálade pretancoval na okraj. Zanedlho je pri nás jeho kamarát, ktorý privoláva akúsi pani a tá chlapcovu mamu. Mosty medzi ľuďmi vedia byť rýchle.

Išlo vlastne o výborne zorganizované podujatia k Medzinárodnému dňu detí. Situované ďaleko od televízorov, počítačov, sídlisk a rôznych ďalších zvodných elementov. V objatí očarujúcej prírody nad obcou Selce pri Banskej Bystrici sa zišli stovky detí, rodičov a príbuzných. Nečudo, že v dave sa sem-tam niektoré dieťa zatúlalo. Aj tu však okamžite fungoval most cez ľudí. Tí stratenú ratolesť nasmerovali k moderátorke, ktorá pri najbližšej príležitosti vstúpila do programu, ukázala drobca publiku, vyslovila jeho meno s priezviskom a netrvalo dlho, aby sa davom začal príslušný rodič predierať po svoj poklad. Tie mosty...

Večer pred touto detskou sobotou sme zašli na koncert výbornej českej speváčky a gitaristky Lenky Filipovej. Potešilo ma, že zaznela aj pieseň Mosty. Karla Zicha počúvam rád. „Já stavím mosty, v tom je ten vtip, a bez pochyby jsem na tom líp, než ten, kdo pár mostú v afektu za sebou spálí,“ spievala Lenka Filipová. A ako si všímam v každodenných maličkostiach, je to ozaj len o drobných gestách. Tu a tam pomôcť, pozdraviť, usmiať sa, potešiť... Pustiť auto z vedľajšej cesty, ak dlho čaká. Počkať a podržať dvere susedovi. Pozdraviť starého človeka na ulici. Z nás neubudne, ale druhú stranu to môže naštartovať k inej nálade. Ak to akokoľvek podá ďalej, most sa predĺži. A reťazová reakcia, ktorú vyvolá jeden, môže spojiť aj desiatky ďalších.

Nedávno som s kmotrom vošiel do malej špecializovanej predajne. Bol príjemný deň a chcelo sa nám usmievať sa. Kmotor, veselý extrovert, vošiel do obchodu a s nadšením sa vložil do energického pozdravu s nevšedným želaním krásneho dňa starším dámam. To však netušil, že vošiel k ľadovej kráľovnej. Staršia seniorka ani jej asistentka sa totiž hodenej rukavice nechytili. Suchým opýtaním sa, čo potrebuje, ho schladili. Celý čas sa neusmiali a budili pocit, že optimistický zákazník ich otravuje. Vyšli sme odtiaľ, pozreli sa na seba a nechápavo krútili hlavou.

Vždy a všade sa medziľudské mosty nadviazať či predlžovať nedajú. Ale veď ani tie stavebné mosty kdekoľvek v krajine postaviť nemožno. Kto však skúša, nájde príležitosť mostovať. Ktovie, možno práve vy sa stanete tým, kto škrtol zápalkou a od koho sa rozhorel oheň ľudskosti. Komusi, kto o vás nebude tušiť, ale ku komu sa vami začatý most postupne predĺži, sa môže hoci aj vďaka drobnému gestu zmeniť život. Poznáte to, že niekedy postačí iskra. Zázraky sa dejú, i keď ich pozadie je nám neznáme.

Text: Marcel Páleš

Foto: Miroslav Trimay