Mastiť ju, aby bola lepšia

„Je to presne ako so ženou... Musíš ju občas premastiť, inak to škrípe,“ vysvetľoval kolega Peťo s fujarou v ruke, že už na nej dlho nehral. Publikum tvorené odsúdenými mužmi sa hlučne rozosmialo, niektorí aj zahvízdali. Téma žien, to je pri nich klinec trafený po hlavičke a idúci hlboko. Ale prirovnanie o premastení v tomto podujatí za mrežami ešte rezonovalo, no s trocha iným nádychom. Princíp „mastiť ju, aby bola lepšia“ totiž platí aj v duchovnej rovine, keď hovoríme o ľudskom vnútri, resp. o duši. 

S priateľmi a kolegami sme vtedy absolvovali podujatie v ústave na výkon trestu odňatia slobody, čiže vo väznici, aby sme odsúdeným priniesli trocha rozumného slova, hudby, spevu, ale aj úsmevu. Prioritou sa stala téma pozitívneho myslenia, no iba v takej jednoduchej forme. Cieľom bolo, aby niečo z vysloveného padlo na úrodnú pôdu čo i len u jedného z desiatok prítomných. Síce publikum vo väznici predstavuje pestrú paletu osobností, životných príbehov, tvárí, pohľadov aj reakcií, a zábava musí byť, predsa len aj tu možno počítať so zamyslením sa, úprimnosťou a odhalením vnútra. To už však väčšine z nich nejde tak ľahko, ako keď vyslovíte dobrý vtip a očakávate smiech. A tak aj v jednom okamihu, keď téma bola hlboká, to medzi odsúdenými šumelo, ale nahlas nikto nič nevyslovoval. Až sa prihlásil jeden Róm a odpovedal na našu otázku. Pýtali sme sa, či majú skúsenosť s tým, že neprestali veriť v seba a vo svoje sny, nuž a čo s tým robia. Muž začal, aj na naše prekvapenie, otvorene hovoriť o svojom sne, ale aj o viere a Božej láske ako jeho duchovnej barle, čo vyvolalo posmešné reakcie väčšiny okolo neho sediacich odsúdených. Nedbal na ich posmešky a aj na naše naliehanie myšlienku dokončil. Obdivuhodné bolo to, že napriek neprajnej komunite, ktorá podobné reči väčšinou spravidla neprijíma, sa nebál povedať to, čo mal na jazyku a v srdci. Možno urobil niečo nedobré, za čo je odsúdený, ale možno je už na dobrej ceste von z toho. Pracuje na svojom vnútri, mastí ho vierou...

Nedávno som čosi podobné zažil na marcovej čitateľskej besede v jednej základnej škole. Publikum tvorili žiaci, z ktorých sa asi tretina do besedy aktívne zapájala, tretina občas a tretina zväčša len počúvala. Ako sme sa dozvedeli neskôr, práve tá aktívna tretina žiakov sú obvykle tí nepochopení, často inými za svoje názory či aktivity vysmiati a neprijatí. Tu na besede sa ale nebojácne otvorili a aktívne sa pýtali, tiež aktívne reagovali na otázky. Boli sami sebou. Postačilo pri tom pár slov o tom, aby si svoje sny nenechali vziať, aby sa nenechali na ceste k nim zastaviť neprajníkmi. Aby sa nebáli byť hoci aj nepochopenými. To sa stalo kľúčom, ktorý otvoril ich vnútra. Mastili nadšením bez ohľadu na okolie...

S využitím princípu mastenia by sa takto dalo pokračovať aj ďalej. Je to v podstate jednoduchá pravda... Keď na svojom vnútri pracujeme, keď sa nenecháme odradiť, keď si ideme za svojimi snami a občas sa stretneme s ľuďmi, v ktorých nachádzame pochopenie, výsledky skôr či neskôr prídu. I keď pri niektorých snoch to chce aj dlhé roky úsilia a skresanie prvotných predstáv. Oplatí sa aspoň občas premastiť vnútro správnymi myšlienkami, správnou vierou a vymeniť si o tom pár slov so správnymi ľuďmi.

Autor textu: Marcel Páleš