Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

V aréne zosnulých

Kapitola 10

Na susednom dome sa otvorilo okno a vystrčila sa z neho plnšia čiernovlasá päťdesiatnička. Leo totiž márne volal meno Ester, márne búchal na dvere domu. Nikto mu neotváral. Suseda mu oznámila, že dievča videla ísť smerom na cintorín. Neváhal.
Deň sa už nadobro preliačil do tmy. Do jamy čierňavy, v ktorej sa videnie smrteľníka vytráca. Živé radšej mlčí, neživé sa pripomína v šepotoch vetra. Hviezdy žmurkajú, ak ich nezatienia svetlo nepriepustné mračná.
Vybehol hore kopcom a vkročil do malého lesa. Očami sa mu stali ruky a srdce. Haluze stromov sa akoby na príkaz menili na akési vlniace sa hady a zachytávali ho. Občas sa mu konár obmotal okolo nohy a Leo vyčerpávajúco zabojoval, aby ho zlomil alebo sa mu vytrhol. Z niektorých miest na tele mu po týchto tŕnistých únikoch začala vykúkať krv. Mokvavé škrabance mu ostávali takmer všade okrem duše. Na tú temnota nedosiahla. A práve zvnútra vyvieralo svetlo, sila a hlas, ktorý ho volal za Ester. Pred sebou mal jej tvár. Keďže aj posledné zrnko svetla ukradla tma, obával sa, či už nie je po predstavení. Či už ťažká opona nepadla a s ňou aj krajšie zajtrajšky. Mal poslanie. Túžil nezlyhať.
Pri posledných stromoch mu jeden z konárov vylepil poriadne zaucho. Odhodilo ho na zem. Vzduch páchol ako vlhnúce plesnivé steny v pivniciach starých domov. Pocítil, že sponad viečka mu steká teplá krv. Nad obočím mal rozťatú kožu. Narýchlo sa utrel do rukáva a rozhliadol sa. Pred ním hlučne hrmel cintorín. Hrmel ako plná antická aréna, čakajúca na gladiátora. Leo kde-tu videl niečo z náhrobkov, kývajúce sa konáre starých stromov a čierno-čiernu tmu. V pohľade mu bránila hustá nepriehľadná hmla. Chvíľu trvalo, kým sa rozostúpila a dovolila mu vojsť. Už ho čakali.
Dívali sa na neho desiatky párov očí. Ľudských aj neľudských. Pôsobil presne ako vinník, ktorý predstúpil pred súdnu porotu. Na hroboch a všade navôkol sedeli či postávali mŕtvi. Vyšli zo svojich večných postelí. Leovi sa zdalo, že každý jeden z nich dobre vie, čo sa deje v jeho vnútri.
Záhrobný zápach mu napínal žalúdok. Vyzeral ju. V rýchlosti lietal z jedného živého mŕtveho na druhého. Bál sa vykročiť. Už neveril ani tráve, ktorou bol pokrytý ostrovček zeme pred ním. Ten ho delil od nich – zosnulých.
„Leo, pomôž mi!“ skríkla žalostne Ester.
Okamžite sa pozrel na miesto, odkiaľ vyšiel hlas a vykročil tým smerom. V tom sa ale takýchto výkrikov ozvalo niekoľko. A takisto sa ukázalo niekoľko tiel s podobou Ester. Netušil, ktorá je tá pravá. Ktorú ísť zachrániť. Za ktorú sa postaviť.
„Prosím!“ zaznelo z mnohých strán a nieslo sa ozvenou hustým tmavým lesom za jeho chrbtom.
Váhal. Bál sa. Napokon sa vzoprel strachu a rozhodol sa ísť. Obetovať sa. Umrieť. Ak má skončiť, tak nech to je spolu s Ester. A tak šiel rovno k ním, k mŕtvym.
Každú jednu Ester držali dvaja zosnulí. Volania o pomoc sa ozývali stále bolestnejšie. Srdce sa mu trepotalo ako vyplašený vták v klietke. Bol bezradný. Ako kráčal k prvej podobe Ester, videl, že ho idú zachytiť niekoľkí mŕtvi. Privrel oči a nechal sa viesť vnútrom. Keď oči otvoril, zistil, že prešiel cez nich ako cez hustú stenu zápachu. Avšak Ester, ku ktorej podišiel, nebola tá, ktorú hľadal. Takto ich prešiel niekoľko. Všetky boli rovnaké, podozrivo nariekali, prosili ho. Naťahovali k nemu ruky.
„Ešte chvíľu a zošaliem,“ vyslovil pre seba.
Známa-neznáma sa premenila na malé svetlo, ktoré mu preletelo popred oči a zapadlo kdesi v zhluku živých mŕtvol. Započul v sebe jej hlas, ktorý veľmi dobre poznal z vášnivých nocí.
„Poď!“ znelo v ňom ozvenou.
Rozbehol sa teda do davu, kde videl padnúť drobné svetielko. Niektoré ruky ho už ťahali za šaty, chytali za nohy. Dvíhal sa vietor a chcel ho zabrzdiť. Keď sa ta predral, uväznené v rukách umretých našiel tri rovnaké Ester. Vetrisko silnelo a začalo pohýnať s niektorými náhrobnými kameňmi.
„Už prichádza ich knieža. Nemáme veľa času, Leo! Rýchlo!“ naťahovali sa k nemu ruky troch Ester. V tvári každej bol rovnaký výraz, zaznel rovnaký hlas. Vedel, že ak sa rozhodne nesprávne, zajtrajšky budú temné. Láska a všetko krásne sa pomaly vytratí.
Za jednou z nich si všimol stáť mŕtveho, ktorý sa mu na niekoho podobal. Našťastie myseľ mu vylovila spomienku, v ktorej sa skrývala odpoveď. Obraz v dome u starej pani. Starý Alfréd!
Podišiel k tej, na ktorú sa starý pán pozeral. Až teraz rozlúštil v jej očiach ľudské slzy. Leo jej podal ruku, vytrhol ju z rúk mŕtvych a okamžite sa s ňou spojil v objatí. Zahrmelo nad nimi, vietor ich takmer sotil na zem. Mŕtvi mocne zarevali. Spoza obzoru sa ale vydral prvý náznak svetla a celá prírodná scenéria temnoty začala tíchnuť. Neživí sa sklamane brali späť do večných lovíšť. Keď dvojica otvorila oči, všimla si ešte usmiateho Alfréda, ktorý im zamával a takisto odišiel spať. Naveky.
Tí dvaja sa už nepustili. Za sprievodu vychádzajúceho slnka sa pobrali k Ester, aby sa milovali a ešte v ten deň splodili pokračovanie. Lásky, svetla, dobra. Pokračovanie života. Duch Známej-neznámej sa usadil v plode. Bola to istota, že ľudstvo bude mať posla, ktorý pomkne mnohých k láske. Veď len vďaka nej je človek človekom a jeho život má zmysel.